Vyrážame. Síce s oneskorením, ale predsa. Veď čo je to jeden deň v porovnaní s tým, čo nás čaká. A tak sa kocháme okolím, pomaly míňame hranice do Maďarska a následne do Srbska. Tu máme v pláne stráviť prvú noc v kempe Zornica Kuca, ktorý bol prvým kempom na našej ceste aj pred dvomi rokmi.
Recepčná v kempe je síce nová, aj zvieratká v minizoo obmenili svoje zloženie, ale prostredie je stále rovnako krásne a my rozkladáme svoje auto na rovnakom mieste, opäť sami.
Reštaurácia je v týždni zatvorená, a tak si večeru chystáme sami. Po chvíli sa k nám pridal starý známy – štvornohý strážca. Poučení z minulosti, večer vykladáme topánky hore do stanu. Ráno nás budí slniečko, ktoré oprelo svoje lúče asi aj celú svoju silu do nášho auta. Raňajky, kávička a balíme. Prostredie je nádherné, ale vieme, že musíme ísť.
Dlhá cesta i mračná komárov
Včerajších 670 kilometrov bola len rozcvička. Dnešná cesta je nudná, väčšinou sme na diaľnici, nemáme tu plánované žiadne zastávky, chceme sa čo najskôr dostať bližšie k Turecku.
Po 535 kilometroch kotvíme v maličkom kempe pre 6 áut, pri rodinnom dome, ktorý patrí manželskému páru z Ukrajiny. Sme asi 30 km od mesta Plovdiv v Bulharsku.
Varíme večeru a po nej hľadáme obchodík, aby sme si kúpili vodu. Máme v pláne ráno čo najskôr odísť, a tak padlo rozhodnutie nerozkladať stan, ale vyspať sa v otvorenom aute a tatino na zemi vedľa auta.
Naše rozhodnutie zmenili veľmi rýchlo komáre. Teda, mračno komárov. Začali okupovať naše auto a tak chtiac-nechtiac rozkladáme strešný stan a spíme všetci traja hore v ňom.
Predsa len, pod ochranou sieťok sa človek cíti o čosi bezpečnejšie. Zabíjame posledné dva komáre, ktoré prekĺzli dnu a zaspávame. No ráno aj tak počítame škody. Neviem, či nejaký komár prekĺzol dnu, alebo to stihli ešte večer vonku, no tie čísla stoja za to. Máme za to, že bulharské komáre sú akési akčnejšie. A tak balíme. Síce klasicky neskoro, ale vyrážame.
Dve a pol hodiny na hraniciach
Máme plán! Dnes už sa predsa dostaneme do Turecka, trajektom až na ostrov, a cestou si urobíme prestávku pri trójskom koňovi! Krajina je už o čosi zaujímavejšia, čas nám ubieha celkom v pohode. Dostávame sa na turecké hranice. Pasovou kontrolou sme prešli relatívne rýchlo a bez problémov.
Horšie to už bolo s Pepém. Kto náhodou nevie, Pepé je naše auto. Pri pohľade do kufra sa pán colník zhrozil a poslal nás na dôkladnejšiu kontrolu jeho vnútra. A tak sa presúvame, nevieme ani poriadne kam, ani čo nás čaká, ale to nevedia ani ostatní okolo nás, Nemci, Francúzi, a tak sa cítime o trochu lepšie, veď nie sme sami, čo netušia.
Je tu trochu chaos a autá sa presúvajú hore-dolu, no vnútri na kontrole sa nič nedeje. Lepšie povedané, nie je tu nikto, kto by autá kontroloval. Po hodine nám to došlo – majú obednú prestávku. A tak čakáme, čakáme, nervozita stúpa, s ľuďmi prechádzajúcimi okolo nás súcitne na seba mykáme plecami a čakáme.
Sú tu! Ľudia im tlieskajú ako dlho očakávaným hviezdam na koncerte. Sme na rade, colníčka nám pozerá do auta, kontroluje zásuvky, kuchynku aj chladničku, tašky s oblečením, no celé to prebieha relatívne rýchlo a v pokoji. Dve a pol hodiny čakania, a po 5 minútach je po všetkom. Za hranicami ešte riešime HGS čip, niečo ako diaľničná známka u nás, ale je na kredit, z ktorého sa odčítavajú peniaze podľa prejdenej vzdialenosti.
Hotovo. Dnes nám už nič nepokazí náladu! Veď máme plán! A tak míňame mesto Edirne a uháňame cestami.
Pokazené auto a komunikácia cez prekladač
Zastavujeme na semafore, naskočí zelená. Pohýname sa, keď tu zrazu rana. Stojíme. Pri pohľade na môjho muža, inak večného optimistu, ktorý si drží hlavu oboma rukami, začínam chápať vážnosť situácie.
Takéhoto som ho ešte nevidela. Asi spojka. Bezradní stojíme kúsok za semaformi, nikde nič, len polia.
Našťastie nám zastavil starší pán, Turek. Je veľmi ochotný a napriek jazykovej bariére sa nám snaží pomôcť. Volá do okolitých servisov. Neúspešne.
Zavolal nám aspoň cestnú políciu. a tak čakáme. Príde nám to nekonečné. Vonku je horúco, vyše 40 °C a nikde ani kúsok tieňa, žiadny strom, pod ktorý by sme zložili hlavu.
Konečne sa zjavili páni policajti, ktorí nás prišli zachrániť.
Teda aspoň v takýto scenár dúfame. Komunikujeme spolu pomocou prekladača v telefóne. Po pár telefonátoch strácame nádej. Tu v okolí to nikto nedokáže opraviť. Volajú nám odťahovú službu. Znova čakáme.
Pepého osud je nejasný
Po chvíli prišiel pánko a naložil nás. Mali sme plán! No ako som kdesi čítala, ak chceš rozosmiať Boha, povedz mu o svojich plánoch.
Namiesto opaľovania sa na pláži chytáme bronz akurát tak vedľa cesty, a namiesto výhľadu z chrbta trójskeho koňa si užívame výhľad z chrbta odťahovky. Ideme späť, asi 50 kilometrov, do mesta Edirne.
Hoci je už servis zatvorený, púšťajú nás dnu. Auto nechávame tu a my sa taxíkom nechávame odviezť do hotela. Vyrážame do ulíc. Veď keď už sme tu, bola by škoda sedieť v izbe. A máme hlad. Usadíme sa pred malou reštauráciou a objednávame si jedlo.
Šokovala nás cena, veď za večeru pre troch a pitie sme zaplatili ani nie 10 eur. Ideme sa prejsť do mesta, ikonická fotka pred mešitou s nápisom mesta Edirne nesmie chýbať.
Chceli sme si ešte posedieť na tráve pred mešitou, no opäť tie komáre nás posielajú do hotela. Ráno sa taxíkom dávame doviezť do servisu, kde sme včera nechali nášho Pepého.
Po chvíli sa naňho išli chlapci zo servisu pozrieť. Rozoberajú nápravu a zisťujú, že to nie je spojka.
A tak tu sedíme a popri čakaní píšem tento článok. A vraj prvé dni nebude o čom písať...
