PRIEVIDZA. Prievidzský výtvarník ROMAN TURCEL (50) už niekoľko rokov žije v Prahe. Pri príležitosti svojich narodenín sa vrátil na hornú Nitru, kde zorganizoval jubilejnú výstavu.
Jeho diela šokujú aj uchvacujú, no najmä vyvolávajú diskusiu, čo je umelcov hlavný zámer. Ľudia majú šancu vidieť kontroverzný súbor diel Priestor pre desatoro, kde smrteľné hriechy zosobňuje v postave kňaza.
Ale tiež nápadité autoportréty, z ktorých jeden sa skladá z autorových podpisov a druhý z viac ako sedemsto fotografií nahých alebo polonahých mužských tiel.
Do zbierky mu pribudli tiež dva pseudoportréty, na ktoré už viac ako dvadsať rokov získava posolstvá rôznych osobností. K Stingovi, Milošovi Formanovi či Dalajlámovi sa tak nedávno zaradili aj dvaja slovenskí futbalisti.
Pamätáte si moment alebo obdobie, kedy ste si uvedomili, že sa chcete venovať umeniu?
Umenie ma sprevádza od detstva. Bol som malý, tučný a šikanovaný chlapec, zároveň introvert. Sedel som preto väčšinu času doma a kreslil som si a všeličo tvoril.
V pätnástich rokoch nastal v mojom živote prelom, v tom čase som prežíval ťažké chvíle v rodine, v škole, ale aj sám so sebou. Hľadal som sa, pochopil som, že som gej, čo bolo počas socializmu veľmi problematické. V tom čase som sa začal umením vyjadrovať.
V rozhovore sa ešte dočítate:
- Čo symbolizuje hriešny kňaz v sérii obrazov Priestor pre desatoro,
- ako na diela reagovala verejnosť a cirkev,
- prečo pri tvorbe autoportrétu Identita II. použil fotky mužov,
- posolstvá akých známych osobností sa výtvarníkovi podarilo získať do obrazov,
- ako vníma súčasné postavenie umelcov a kultúry na Slovensku,
- prečo v Prahe šesť týždňov zbieral odhodené plechovky a ako ho preslávili.
Čo ste v tom čase vašimi obrazmi chceli povedať?
Boli to veľmi ťažké veci, ktorým som čelil. Diela z toho obdobia vyjadrovali situácie ako nečakaný odchod mojej sestry po rozvode rodičov, alebo keď mi otec povedal, že sa umením nedokážem uživiť.
Neskôr som sa rozhodol opustiť tieto témy a začal som umením komunikovať možno až príliš jemne. Umenie však pre mňa vždy muselo mať obsah, lebo sa mi nechce robiť niečo, čo ho nemá. V tom čase som objavil gesto ruky, ktoré ma dodnes neprestalo fascinovať.
Prečo ruka? Čo pre vás v umení predstavuje?
Je to najvýznamnejší výrazový prostriedok, ktorý používam nielen v umení, ale aj v živote. Pretože už podľa podania rúk človek vie, s kým sa stretol. Gesto ruky dokáže všeličo naznačiť alebo vysvetliť.

Momentálne vystavujete na troch miestach na hornej Nitre. V Galérii jabloň možno vidieť aj vašu detskú tvorbu.
Áno, je tam vystavený aj môj prvý obraz, ktorý som maľoval na plátno, keď som mal dvanásť rokov. Sám som si na ňom vyrobil rám, ako plátno som použil starú plachtu. Som rád, že moja teta obraz uchovala, pretože na výročnú výstavu sa veľmi hodí.
K vašim najdiskutovanejším dielam patrí séria obrazov s názvom Priestor pre desatoro, kde desať smrteľných hriechov zosobňujete v postave kňaza. Prečo?
Išlo o zamyslenie sa nad skostnatenými až stredovekými spôsobmi cirkvi. Hnevá ma, že sa jej predstavitelia nevedia posunúť ďalej a zabudli na hodnoty, ktoré, mimochodom, uznávam aj ja.
Do úlohy kňaza som obsadil bývalého pornoherca a cez neho kladiem otázky, kde sa nachádzame a akú hodnotu má desatoro v dnešnej cirkvi. Názov zbierky som vybral preto, že je to aj priestor pre diskusiu.

Podarilo sa vám vyvolať diskusiu? Ako na obrazy reaguje verejnosť a ako ich vníma cirkev?
Ľudia, ktorí diela prvoplánovo odsúdili, mi hovoria, že som neveriaci a kopem do cirkvi. Na druhej strane som sa stretol s povzbudením, že treba cirkev kritizovať. Tiež však išlo len o povrchné vnímanie odkazu týchto diel.
S jedným kňazom som však mal šesťhodinovú debatu. Pred ňou desať večerov sám so sebou rozoberal jeden obraz po druhom a v mnohých veciach sme sa napokon zhodli.
Na úplne prvú vernisáž pred približne štrnástimi rokmi som pozval viacerých zástupcov cirkví, medzi nimi biskupa Baláža, ktorý, samozrejme, neprišiel. Pozval som ľudí z hnutia Hare Krišna, Židovskej obce a ďalších. Nevedeli, či ide o provokáciu a obávali sa konfrontácie. Zástupca Židovskej obce napriek tomu prišiel.

Do viacerých diel ste zakomponovali aj seba samého, má to nejaký hlbší zmysel?
Občas ide o vtip a inokedy to má zmysel. Napríklad pri dvoch veľkoplošných autoportrétoch s názvom Identita si ani neviem predstaviť, že by som svoju podobu nezakomponoval.
Jeden je zložený z mojich podpisov. Niekto si povie, že som sa veľakrát podpísal a stačí to, ale myšlienka je hlbšia. Zamýšľam sa, kde máme vlastnú identitu. Ľudia dnes už takmer nepíšu rukou, majú problém sa v banke dvakrát rovnako podpísať.
V tomto diele som identitu človeka extrahoval na rukopis. Aký ho vlastne máme? Je to Times, Courier alebo Arial? Takto všeobecne žijeme a vnímame veci okolo seba. Niečo získavame, niečo ale strácame a už sa podobáme všetkým, podriaďujeme sa trendom a strácame seba.
Váš druhý autoportrét mnohí označujú za kontroverzný, svoju podobizeň ste vyskladali z viac ako sedemsto fotiek nahých a polonahých mužských tiel. Čo ste touto kompozicíiou sledovali?
Tie fotky sú torzá, lebo nemajú hlavy. Odkladal som si ich asi sedemnásť rokov, ide o fotky z rôznych zoznamiek. Fascinuje ma, čo všetko ľudia dokážu zavesiť na internet. Ale málokto je tam schopný dať aj svoju tvár. Je to patológia doby. Čím sa definujeme? Svalnatým bruchom alebo veľkým penisom? Nehovorím, že to zvlášť na zoznamke nie je dôležité a príznačné, ale kde máme tvár? Kto sme?
Týmto autoportrétom sa dotýkate aj LGBTI+ témy, ktorá je v súčasnosti často diskutovaná. S akými reakciami ste sa stretli?
Už to bolo okolo tejto témy lepšie, nikoho to nezaujímalo, zase to vytiahli politici, aby sa hovorilo o niečom, čo je mnohým ľuďom zdanlivo cudzie. Pritom len málokto vie, akých má susedov či deti, ktoré sa nedokážu rodičom zveriť za celý život. Túto tému by bolo potrebné uchopiť z opačnej strany a nevytĺkať z nej politické body a nerozdeľovať spoločnosť.