RÁZTOČNO. Kroj nosí doma i do práce, býva v drevenici, je z drevených misiek a venuje sa remeslu. MIROSLAV FUNGÁČ žije ako naši predkovia pred desiatkami rokov.
Po pracovnej službe, ktorú trávi každodenne za volantom, sa zaoberá výrobou drevených korýtok.
Už osem rokov chodíte len v kroji. Prečo?
Chodievam takto bežne, ľudia ma nestretnú inak ako v kroji. Často sa na mňa okoloidúci pozerajú, ale nevadí mi to, lebo nosím kroj zo srdca. Bola to moja túžba chodiť stále v kroji. Som hrdý nato, že som rodák z Podpoľania, nosím najmä detviansky kroj. I keď žijem na hornej Nitre, stále som srdcom tam.
Ľudia sa ma často pýtajú, prečo chodím v kroji. Odpoviem im, že som v ňom šťastný a spokojný. A nie je nič lepšie, ako mať na sebe ľanové veci.
Kedy sa u vás prejavila láska k folklóru?
Keď som mal asi pätnásť rokov, otec ma zobral na podpolianske slávnosti. Veci ako kroj, fujara či remeslo vás buď zaujmú, alebo nie. Iná možnosť nie je. Keď k tomu máte vzťah a chytí vás to, tak to už neopustíte.
Pastierske biče boli predchodcami mobilov. Bačovia mali naučené signály, ktorými komunikovali Čítajte Čo vás priviedlo na hornú Nitru?
Samozrejme, že polovička. Manželka nechcela ísť tým smerom, lebo tam nie je toľko pracovných príležitostí. Tak som prišiel sem. Ale s podmienkou, že len do drevenice. Životný štýl, ktorý som sem doniesol, už neopustím. Pre mňa rifle a také veci neexistujú.
Preferujete tento životný štýl nielen v obliekaní, ale aj v bývaní a stravovaní?
Jedávame z dreva. Všetko, čo sa týka kuchyne, je u nás drevené. Lyžice, vidličky, misky, taniere, pec, kúrenie, máme všetko, čo patrí k drevenici, tak, ako bolo kedysi. Býval som takmer tridsať rokov v murovanom dome.
Žiť v murovanom dome a v drevenici je obrovský rozdiel. Nedá sa to ani porovnať. Z drevenice by som už ani za svet neodišiel. Sme tu ako stále ako na chate.
Poznáte niekoho z regiónu, kto vedie rovnaký životný štýl, alebo ste tu rarita?
Ak tu v okolí chodí niekto v kroji, tak väčšinou len do kostola alebo cez sviatky. Ja takto chodím aj na turistiku. Nech ideme kamkoľvek, i na dovolenku, všade chodím v kroji. Neexistuje, že by som nezobral svoje krpce so sebou. Roky som chodil do posilňovne a tiež len v kroji. Cvičil som v ľanových nohaviciach a ľanových teniskách.
Je v súčasnosti náročné dostať sa ku kúpe kroja? Kde nakupujete?
Všetko je o ľuďoch. Ešte stále existujú takí, ktorí sú v úvodzovkách príjemne postihnutí ako ja, čo robia v smere vyšívacom, kožušníctve alebo v brašnárstve, tak, ako sa robilo kedysi. Šijú opasky, košele, robia kožúšky, klobúčiky.
Dá sa to kúpiť. Stojí to síce viac peňazí, ale mne je jedno, koľko to stojí. Pretože trvácnosť toho oblečenia je úplne inde. Košele vydržia pri každodennom nosení aj desať rokov. Keby ľudia takto chodili aspoň z časti, nepotrebovali by sme toľko oblečenia a vecí.
Milionári vďaka krasliciam? Vaňovci z Prievidze zdobia kraslice miliónmi vzorov Čítajte Človek príde nato, že mu k životu netreba veľa, len byť spokojný zvnútra. Som veľmi šťastný človek. Ak mám svoju manželku, drevenicu, rodinu, psa, môžem ísť do hory a robiť svoje remeslo, viac mi netreba. Žiadne majetky ani nič.
Vo voľnom čase sa venujete remeslu – korytárstvu. Čo to je?
Korytárstvo sa kedysi zaoberalo výrobou korýt, ako aj vyplýva z názvu. Korytá sa robili z topoľového dreva. Používali sa veľké, alebo aj menšie korýtka, najmä na zabíjačky a domáce využitie.
Nástrojmi, ktorými robím ja, teda teslicou alebo kopačkou, sa dajú vyrábať aj menšie misky. Korytá boli veľké. Misky, ktoré tvorím, sú ako korytká, ale v menšom. Dajú sa tvarovať a nie sú len z topoľového dreva.
Topoľové drevo má výhodu v tom, že sa korytá po styku s vodou nepoškodia. Preto sa kedysi vyrábali korytá len z topoľového dreva. Výrobky, ktoré robím, sú na okrasné využitie. Dáte do toho ovocie, chipsy, čo len chcete.
Ako ste sa dostali k tomuto remeslu?
Za všetkým hľadajte ženu. Chodievali sme po jarmokoch. Manželke sa tieto výrobky veľmi páčili. Keďže bývame v drevenici, aj sa hodia k nášmu domovu. Povedala mi, že by som jej mohol také vystrúhať. Kúpila mi k tomu nástroje.
