My sme sa vybrali za Prievidžankami, ktoré ešte pamätajú na túto veľkú augustovú slávu. Spolu s nami si na staré časy zaspomínali Mária Mečiarová a Otília Gürtlerová. „Už ako dieťa som chodila na driapačky a tam sa hovorila legenda, ako sa u nás stanovili hody práve na pätnásteho. Jeden miestny gazda išiel po poli a uvidel ženu, v náručí s dieťaťom, trhať zrelé klasy. Strašne sa rozčúlil, začal na ňu kričať, čo si to dovolila, kradnúť na jeho poli, veď on za všetko poctivo zaplatil. Chcel ju chytiť, ale zrazu sa mu stratila. Nikde ju nenašiel, hoci prešiel celé pole. Nadával, hrešil a nakoniec sa rozhodol, že sa ide posťažovať do Mariánskeho kostola mníchom. Vošiel do chrámu a zadíval sa na oltár. Na obraze nad oltárom bola namaľovaná tá istá žena s dieťaťom v náručí, ktorú pred chvíľou videl na poli. A dieťatko držalo v rúčkach klasy. Padol na kolená a začal sa modliť. Príhoda sa rýchlo rozšírila po celom kraji a odvtedy sa v Prievidzi slávili hody v tento deň,“ rozhovorila sa Otília Gürtlerová. Prievidžania noc pred hodmi ani dobre nespali, upratovali, varili a vypekali koláče. Zabíjala sa hydina, každý pripravoval to najlepšie na sviatočný stôl. Aj ten kto mal málo sa mal dobre. Tým, čo slúžili u gazdov, sa vždy na hody ušlo niečo chutné. Musel to byť veľmi zlý pán, ktorý nedal nič.
Samotné hody začínali skoro ráno veľkou prievidzskou procesiou, ktorá vychádzala z farského kostola a smerovala na cintorín. Na čele išiel mládenec s krížom, za ním kráčali ďalší ľudia a kňaz s organistom predspevujúcim nábožné piesne. Slobodné dievčatá niesli na podstavci sochu Panny Márie. K hlavnej procesii prechádzajúcej cez Výstrkov (terajšia Mariánska ulica) sa pridávali ľudia z Necpál, všetkých bočných ulíc, ale i procesie z iných dedín a miest. Najväčšia procesia bola z Koša a z najväčšej diaľky prišli ľudia až z Rajca. Púť sa končila pri druhom vchode na cintorín. Tu sa pri vonkajšom oltári konala veľká svätá omša. Po nej sa pútnici začali rozchádzať. Cestou domov na námestí kupovali kvasené uhorky, tie boli od smädu v letnej horúčave výborné. „Najlepšie uherky mala vo svojom kráme pani Karpišová, predávala ich v drevených gelatkách a mali lepšiu chuť ako zo skleneného pohára. Okrem uheriek staré mamy kupovali vnúčatám od Ertlovcov pátričky vyrobené z farebného piškótového cesta. Mládenci zase pre dievčatá vyberali medovníkové srdcia, čím väčšie tým lepšie,“ hovorí O. Gürtlerová. S darčekmi Prievidžania odchádzali k slávnostne pretretému stolu, kde nesmela chýbať mäsová polievka, hydina, podľa toho, kto bol aký bohatý, rozvoniavali z domov kurčatá, kačice či husi. „Po obede sa jedli koláče. My sme mali i orechovú tortu, ale všade sa podávala najmä calta s hrozienkami, je to v podstate vianočka, ale na hody sme ju tak nazvať nemohli,“ upresňuje M. Mečiarová. Na hody sa stretla celá rodina prišli všetci známi a spolu sa najedli. V spomienkach pokračuje O. Gürtlerová:
„Skrátka neprišli ani žobráci. Prichádzali do gazdovských maštalí a tam už mali tiež pripravený obed. Najznámejší žobrák z Prievidze, čo k nám chodil, bol Pán Gatial, nazývali sme ho Pán, lebo bol v Amerike a nakoniec prišiel o všetko a trochu sa z toho pomiatol. Toho sme uhostili najlepšie.“
Mária Mečiarová si pamätá i poslednú starú procesiu. „Vtedy už pútnici prichádzali do Prievidze autobusmi a na námestí sa stala nehoda, autobus sa otáčal a zabil malého chlapca. Z okna nášho domu som sa pozerala ako ho nevládneho odnášali. Potom procesie zakázali,“ končí rozprávanie Mária Mečiarová. V súčasnosti sa hody oslavujú v nedeľu a tento rok pripadnú na 14. augusta. Ak vás rozprávanie rodených Prievidžaniek inšpirovalo, možno pre rodinu pripravíte typické starosvetské hody. A na záver ešte recept na chutné kvasené uhorky: do skleného pohára, malého dreveného alebo hlineného súdku naložíme do vody uhorky. Pred tým odkrojíme horké konce, pridáme soľ, trošku chrenu a niekoľko klinčekov. Nádobu uzavrieme a dáme na niekoľko dní na slnko.
Autor: mik