Za Diviacku Novú Ves hrávali jeho otec, strýko, synovec a teraz v ňom trénuje syna.
S futbalom začínal v rodnej obci. „V štrnástich som z Diviackej prešiel do Prievidze, kde som bol okrem dvoch rokov na vojne v českom Písku do svojich 25 rokov,“ rozhovoril sa futbalový nestor.
Športová legenda Jozef Lohyňa: Práce mám dosť, na žinenke som dodnes Čítajte DOČÍTATE SA AJ TOTO:
- Ako sa Žemberovi darilo hrať osobku na Mariána Masného,
- či v ľuďoch v regióne prevláda nostalgia za vyššími súťažami,
- aké má čoskoro šesťdesiatnik skromné želanie.
V Prievidzi pôsobili hráči ako profesionáli. „Hrali sme futbal, do práce na baňu sme sa chodili len ukázať. Z Prievidze som išiel do Dolných Vesteníc, potom ma oslovili Nováky, aby som im išiel na rok pomôcť dostať sa do 2. ligy.“
V Novákoch, ktoré sa neskôr presunuli do Topoľčian, ale nakoniec zostal desať rokov a vrcholovú hráčsku kariéru končil Žember v štyridsiatke v Prievidzi.
Pri futbale však zostal, pomáhal v rodnom klube. „Robil som pomocného manažéra, vedúceho mužstva, zabezpečoval som dopravu, stravovanie, ubytovanie, pre mládež aj mužov. Po nejakých treniciach som z klubu odišiel, ale vrátil som sa doňho opäť, keď niektorí odišli z funkcií a bolo treba nových ľudí.
Robil som všetko možné, ako hráč, hrajúci tréner, funkcionár, čo bolo treba, ako to na dedinách býva,“ hovoril Žember o Diviackej, v ktorej pôsobí ako tréner dodnes.
Posledný zápas za TJ Družstevník odohral, keď mal 49 rokov. Za svoju činnosť bol odmenený aj na Trenčianskom samosprávnom kraji cenou „Za rozvoj futbalu“.
Nadšencov ako on potrebuje dedinský futbal ako soľ. „Takých ako ja je v regióne našťastie ešte dosť, aj keď sa to nedá porovnať s mojim hráčskym obdobím. Ja som si v Prievidzi napríklad zahral proti takému Mariánovi Masnému, majstrovi Európy, v Prievidzi som naňho hral osobku.
Hral vtedy za Petržalku, mal som ho na starosti, aby nedal gól. Na dva prihral a my sme prehrali 1:2. Ale gól nedal, tak neviem, či som si úlohu splnil alebo nie (smiech). Pri všetkej úcte, neviem si predstaviť, že by v súčasnosti behali po slovenských trávnikoch majstri Európy.“
Iné boli v minulosti aj návštevy na zápasoch. „V Novákoch sme hrávali Slovenský pohár, kde sme sa väčšinou dostali medzi najlepších šestnásť mužstiev, štyri roky po sebe sme vypadli až s celkovým víťazom. Na tých dueloch bývalo plno, päťtisíc ľudí, nebolo sa kde postaviť, záujem bol obrovský.
Nedávno som bol na dvoch zápasoch, v ktorých hral Martin Škrtel. Keď ho predtým ľudia videli v televízii, tak boli z toho nadšení. A prídete pozrieť na Škrtela na dedinu, stojíte tam medzi ľuďmi, ktorí mu nevedia prísť na meno.“
V Prievidzi zažil hokejovú eufóriu, v Kanade pôsobí ako mládežnícky tréner Čítajte Za Prievidzu či Nováky hrával za federálu v najvyššej slovenskej, respektíve po rozdelení republiky druhej slovenskej lige. „Nostalgia za tými súťažami je v ľuďoch v regióne stále. Aj fanúšikovia z iných lokalít, od Žiaru, Bystrice, Ilavy sa chodievali pozerať na futbal do Novák.
S Prievidžanmi Dušanom Uškovičom, Vladom Šlosárom, Romanom Slaným, Jožkom Slukom sa stretávame dodnes a stále si máme čo povedať. Takisto v Novákoch sme bola výborná partia, stretávame sa minimálne dvakrát do roka.“
V Diviackej Novej Vsi drží trénerskú taktovku dodnes. „Mám tri deti, päť vnúčat, berie mi to čas. Ale máme tu okolo sto detí, od najmenšej vekovej kategórie až po starší dorast, možno ako jediný klub široko-ďaleko. A niekto ich to musí učiť, aj mňa niekto učil. Koľkokrát ich musíme učiť aj základné cviky, niektorí nevedia urobiť ani kotúľ.“
Či bude dostatok podobných nadšencov aj v budúcnosti a dedinský futbal neskončí? „Určite bude,“ odpovedal Žember. „Len ich treba podporiť. Druhou vecou ale je, že podpora športu na Slovensku je jedna veľká katastrofa.
Všetci si búchajú do pŕs, akí športovci u nás vyrastajú. Hancko, Škrtel, Kucka, Hrošovský, títo hráči majú vo svete meno, v reprezentácii máme skoro najväčšie zastúpenie a tu v regióne máme akurát tretiu ligu. A štát to podporuje ako podporuje.
Uvediem príklad. Keď som v Diviackej začínal robiť funkcionára, tak sme ročne platili poplatok Oblastnému futbalovému zväzu okolo 1300 korún. Teraz je to cez tri a pol tisíc eur.“
V rodine Žemberovcov majú futbal v krvi, Róbertov otec hrával stopéra, tento post zastáva v klube aj syn. „Paradoxom je, že do Prievidze ma brali ako ofenzívneho hráča, ale tréner Čikas ma stiahol do obrany, keď nás na Interi „vyčistili“.
Lietali sme pol metra do vzduchu, hral sa vtedy iný futbal, všetko bolo pri lopte dovolené. Na to „doplatil“ aj môj syn, má dobrú rozohrávku, strelu, vie dať prihrávku, ale musí hrať na stopérovi, lebo nikto iný súci na to tam nie je.“
A aké má Róbert Žember skromné želanie do budúcnosti?
„Klub v Diviackej Novej Vsi funguje od roku 1938 a každú jednu tradíciu treba zachovávať. Tak ako aj každoročný „uličný“ turnaj, alebo turnaj O pohár starostu obce, ako sa nazýva teraz, tento rok bude v júli. V sedemnástich som hral na jeho prvom ročníku. Teraz budem mať šesťdesiat a chcem, aby to bol môj posledný ročník, to je pre mňa veľká motivácia.“
Z futbalovej Prievidze odišiel znechutený, Dušan Uškovič sa vrátiť už nechce Čítajte
