Jozef Lohyňa (60) je pojem nielen v zápasníckych kruhoch. Účastník troch olympiád, držiteľ všetkých troch cenných kovov z majstrovstiev sveta sa dočkal ďalšieho významného ocenenia, keď bol v ankete Športovec roka 2023 vyhlásený za športovú legendu.
V Prievidzi zažil hokejovú eufóriu, v Kanade pôsobí ako mládežnícky tréner Čítajte V ROZHOVORE SA DOČÍTATE:
- Prečo na strednej škole dostal Lohyňa na vysvedčení z telocviku dvojku,
- prečo nemá najlepšie spomienky na olympiádu v Barcelone 1992,
- s ktorým zápasníkom sa počas kariéry najviac "doťahoval".
Získali ste už viacero ocenení, boli ste vyhlásený za zápasníka storočia, najlepšieho športovca Československa. Kam by ste zaradili toto ocenenie?
Potešilo ma to, je to ocenenie za moje výsledky za roky pri zápasení.
So zápasením ste začínali v Prievidzi. Ako si na to spomínate?
Začínal som v desiatich v starej Sokolovni. Bývali sme blízko, pešo z domu som to mal desať minút.
Čo vás na zápasení „chytilo“?
Páčila sa mi variabilita tréningu, gymnastické prvky. Zaujala ma aj história tohto športu, čítal som o starovekom Grécku, to bolo pre mňa fascinujúce.
Vraj ste raz na vysvedčení dostali z telocviku dvojku. Je to pravda?
Áno, na strednej škole. Robil som saltá, premety a všetko možné, ale nedochádzal som na tréningy, lebo som v tom čase už reprezentoval Československo na turnajoch, tak mi to učiteľka neuznala.
Boli ste na troch olympiádach a hneď na prvej, v Soule 1988 ste získali bronzovú medailu. Bol to taký prelom, že si vás začala športová verejnosť všímať viac?
Už v roku 1983 som mal dobré výsledky, takže by som ani nepovedal, že do olympiády som bol neznámy. Ale samozrejme, olympijská medaila dá tomu punc a má svoju hodnotu.
Medaily ste brali aj na majstrovstvách sveta. Dá sa to porovnať, ktorá medaila je hodnotnejšia, tá zo svetového šampionátu, alebo z olympiády?
Dal by som to do jednej roviny. Nemôžem povedať, že titul majstra sveta by bol menej cenný, prvé miesto je prvé miesto. Bronzová medaila z olympiády bol taký bonus.
Po Soule 1988 ste boli ešte na dvoch olympiádach, v Barcelone 1992 a Atlante 1996, ale na nich ste už na stupienkoch víťazov nestáli. Sklamaný?
V Barcelone áno, lebo pred ňou som mal dobré výsledky a išli sme s tým, že chcem získať zlato. Bol som z toho smutný, na Barcelonu nemám najkrajšie spomienky. Ale s odstupom času to beriem tak, že koľkí by boli radi, aby boli umiestnení do 6. miesta na olympiáde.
Jozef Lohyňa počas brífingu pred slávnostným vyhlásením výsledkov ankety Športovec roka 2023. (zdroj: TASR)Na olympiádach ste reprezentovali Československo aj Slovensko. Ublížilo zápaseniu a športu všeobecne rozdelenie republiky?
Určite by bolo lepšie, keby sme v tom čase boli spolu. Ublížilo nám to v tom, že keď sa rozdelila republika, tak chlapci, ktorí boli na vojne v Česku, sa vracali domov a tým pádom sme nemali dostatok sparingov. Už na olympiáde v roku 1992 bola z toho trochu smutnejšia nálada.
Bol zápasník, s ktorým ste sa počas kariéry najviac „doťahovali“?
So Sovietom Zhabrailovom som sa stretol veľakrát, na turnajoch, šampionáte aj olympiáde, to bol môj najväčší rival, ktorý ma porazil aj na olympiáde v Barcelone.
Na svetovom fóre hrali prím krajiny z bývalého Sovietskeho zväzu, kto ešte bol v svetovej špičke?
Boli tam Bulhari či Turci, tie boli baštami zápasenia. Cez týchto súperov som sa musel prebíjať, keď som chcel získať nejakú medailu.
Vy z menšieho štátu ste mali oproti spomínaným súperom nevýhodu, alebo na tom až tak nezáležalo?
Súvisí to aj s tým, že pri mojich začiatkoch zápasenie v Československu už bolo trocha rozvinuté, ale v Prievidzi bolo ešte len v plienkach. Mali sme už svoje vzory, zápasníkov, ktorí dosiahli pekné výsledky aj na medzinárodnej scéne. Keď sme sa chceli porovnávať s tými najlepšími aj my, tak sme chodievali na sústredenia a turnaje do Bulharska, Maďarska, Poľska, aby sme sa porovnávali s najlepšími.
Majú slovenskí zápasníci dostatok medzinárodných skúseností aj v súčasnosti?
Neviem, veľmi to nesledujem. Bol som sa pozrieť na majstrovstvách sveta v Budapešti, ale už dlhodobo nie som členom vo zväze, takže sa mi k tomu teraz ťažko vyjadruje.
Hornonitriansky svetobežník si dáva od futbalu oddych Čítajte Pred časom sa hovorilo o tom, že by sa zápasenie malo vyradiť z olympijských športov. Ako ste sa na to pozerali?
Špekulovalo sa o vyradení grécko-rímskeho zápasenia, lebo je trochu pasívnejšie a nemá takú dynamiku. Toto možno z olympijského výboru trochu prekážalo a preto o tom uvažovali.
Čomu sa venujete teraz?
V Bratislave som založil akadémiu, venujem sa všeobecnej príprave detí, prakticky stále som na žinenke.
Jozef Lohyňa bol počas aktívnej kariéry na troch olympiádach. (zdroj: archív Slovenského olympijského tímu, Ján Súkup)Medzi deťmi je záujem o zápasenie?
Nerobím špecializáciu na zápasenie, ale všeobecnú prípravu. Rodičia chcú, aby sa deti hýbali a tie sa na tréningy tešia a to teší aj mňa.
Vo vašom veku vás to na žinenke ešte nebolí?
Určité veci bolia, ale zvykol som si na to a musím to vydržať.
Celkovo zápasenie bolí?
Určite. Hádže sa tam o žinenku, chlap proti chlapovi, prejavuje sa tam sila a to všetko je bolestivé. Nie všetci to zvládajú.
Sledujete výsledky zápasníkov Baníka Prievidza?
Okrajovo, registrujem ich, keď som niekde na turnajoch.
Ako vidíte budúcnosť zápasenia na Slovensku?
Nie je veľmi ružová. Ale to je v športe celkovo, musel by ho v prvom rade dotovať štát.
A čo vaše ďalšie plány?
Práce mám dosť, chcem v nej pokračovať.
Talenty na hornej Nitre boli, sú aj budú, hovorí tréner Guľa Čítajte
