POLUVSIE. Pred štyrmi rokmi sa rozhodol, že navštívi všetky krajiny sveta a začal intenzívne cestovať. Poslednú cestu po západnej Afrike prešli s kamarátom za necelé tri mesiace na motorkách. „Bol to relatívne najjednoduchší spôsob, ako prejsť čo najviac krajín bez neustálych príletov a odletov,“ popisuje cestovateľ PAVOL MATLOVIČ.
Prečo ste začali intenzívne cestovať?
Hlavný zámer je precestovať celý svet. Mojou inšpiráciou bol prvý Slovák Štefan Polakovič, ktorý navštívil všetky krajiny sveta. Západnú časť Afriky tiež prešiel na motorke. Vtedy som zistil, že sa to dá. On cestoval sám, čo už by som si ja netrúfol, tak som čakal, kým zoženiem rovnako naladeného spolucestovateľa. Vedel som, že keď budeme dvaja, prejdeme to a nebude to žiadnym spôsobom veľký problém.
Boli ste už predtým v Afrike?
Afrika má päťdesiatštyri krajín. Pred touto cestou som navštívil Tunis, Egypt, videl som aj Tanzániu, Keňu a Ugandu.
Ktoré krajiny ste navštívili počas poslednej cesty?
Bolo to dvadsaťštyri krajín západnej a južnej Afriky, spolu vyše dvadsaťtisíc kilometrov, ktoré sme prešli za dva a pol mesiaca.
Mali ste vopred naplánované, čo navštívite?
Cieľ bol ísť po západnom pobreží Afriky a prejsť krajiny, ktoré tam sú. Precestovali sme takmer všetky, nepodarilo sa nám dostať iba do Libérie. Nevybavili sme tam víza. V období našej cesty boli v Libérii prezidentské voľby. Keďže tam bola rušná situácia, nevydávali cudzincom víza. Túto krajinu sme museli obchádzať tri dni a bolo to tisíc kilometrov navyše.
Kde ste spali?
Mali sme so sebou stany, takže sme sa v nich vedeli zložiť prakticky kdekoľvek. Afrika je pomerne lacná, preto sme často spali aj v jednoduchých hoteloch. Nocľah pre dvoch stál desať až dvadsať dolárov na noc. Striedali sme nocľahy v stane a v hoteli.
Cestovateľ Michal Hertlík: Najväčší zážitok? Byť takmer nahý s amazonským kmeňom indiánov Čítajte Riešili ste pred cestou očkovanie?
Jediné povinné očkovanie tam je proti žltej zimnici. To už sme mali. Nechali sme sa dobrovoľne zaočkovať proti hepatitíde typu A, B, C. Ľudia nás často strašili maláriou. Hovorili nám, že keď človek ochorie na maláriu, môže to dopadnúť veľmi zle. Našťastie sme počas cesty nemali žiadne zdravotné problémy.
Mnohí ľudia, ktorí nezažili africké krajiny na vlastnej koži, majú často obavy ohľadom bezpečnosti a vysokej kriminality. Ako to vnímate?
Celá cesta bola veľmi bezpečná. Nezažili sme žiadnu nebezpečnú situáciu. Človek si mohol nechať GoPro kameru v noci na motorke a nikto si nedovolil ju zobrať.
Osobne si myslím, že na pláži v Španielsku vás okradnú skôr ako v ktorejkoľvek africkej krajine, ktorú sme počas cesty navštívili. Keďže po svete cestujem veľa – aktuálne mám navštívených 145 krajín, viem, ako je to s predsudkami a čo sa hovorí v médiách. Realita je často iná.
Ani v jednej krajine sa mi nestalo, že by som sa cítil zle alebo v nebezpečí. Teda, bola jedna taká krajina, a to konkrétne Izrael. Tam sme mali dosť nepríjemný zážitok. V afrických krajinách sú ľudia viac-menej milí. Biely človek je pre nich atrakcia, keďže západná Afrika je v podstate najodľahlejší kus sveta.
V rozhovore sa dozviete aj:
- V čom sú výhody cestovania na motorke,
- aké netradičné jedlo cestovateľ ochutnal, pričom mu ho náčelník polície zastrelil a pripravil na ulici,
- aké nevyhnutnosti obsahuje cestovateľova batožina na dlhšie cesty.
Táto oblasť je najmenej civilizovaná, ale internet a mobily sú už dostupné všade. Dokonca sa o nás v Kamerune tak báli, že nám na dva dni pridelili ozbrojenú eskortu, aby nás dostali bezpečne z hraníc s Nigériou, lebo tam pôsobia separatisti a unášajú tam ľudí. Boli sme po troch rokoch prví bieli, ktorí prekročili hraničný priechod Ekok.
Stálo nás to veľa nervov a museli sme volať až na najvyššie miesta, aby nás pustili, keďže sme mali platné tranzitné víza vydané iba pár dni vopred. Nakoniec nám trvalo prejsť s eskortou tých 250 kilometrov až tri dni, ale ten zážitok stál za to.
Sú v Afrike priateľskí ľudia?
Závisí to od toho, v ktorej krajine. Jednotlivé krajiny sa veľmi odlišujú. V pôvodne francúzskych kolóniách sú ľudia jednoduchší a menej príjemnejší, súčasne sú prevažne moslimské, takže si tam nekúpite ani pivo. V bývalých britských sú ľudia viac vzdelaní, vychovanejší a priateľskejší. Líši sa to krajina od krajiny, nedá sa to paušalizovať. Akonáhle človek prekročí hranice jedného štátu, príde zas do iného sveta.
Ktorá z precestovaných krajín vás zaujala najviac?
Určite Namíbia. Namíbia je obrovská krajina, bohatá na vzácne kovy a nerasty. Žije tam len dva a pol milióna ľudí, aj keď je rozlohou asi dvadsaťkrát väčšia ako Slovensko. Je tam krásna príroda a veľa vecí, ktoré sa oplatí vidieť. Namíbia je veľmi civilizovaná krajina, dokonca by som povedal, že asi najcivilizovanejšia v Afrike. V mnohých veciach je na lepšej úrovni ako Slovensko, hlavne čo sa týka služieb. Boli sme veľmi prekvapení.
V čom vnímate výhody cestovania na motorke?
Je to síce nebezpečné, ale veľmi praktické. Napríklad aj v tom, že pre motorkárov neplatia dopravné zápchy. V Afrike boli miesta, ktoré by sme prešli autom za deň a na motorke sme sa vymotali za pár hodín. Niektoré hraničné priechody v Afrike nie sú vôbec prispôsobené pre autá a prejdete ich len na motorke. Bolo tam meter hlboké blato a museli nás odtiaľ tlačiť. Afrika je často divočina.
Plánujete ďalšiu väčšiu cestu na motorke?
Budúci rok máme v pláne navštíviť na motorkách Mongolsko. Chceli by sme prechádzať aj cez Afganistan a Irán, v ktorých som už bol a veľmi rád sa tam opäť vrátim.
Cesta je veľký učiteľ, ničí predsudky, vraví cestovateľ Tomáš Kubuš Čítajte Kedy a kde ste sa vydali na prvú väčšiu cestu?
Odjakživa rád cestujem. Dovolenku v Tunise alebo v Turecku však nerátam ako cestovanie. Odvtedy, ako som sa rozhodol intenzívnejšie cestovať, som absolvoval niekoľko zaujímavých ciest. Napríklad prešiel som z Mexika do Panamy autobusmi za štrnásť dní. Počas tejto cesty som navštívil osem krajín a vystriedal som dokopy štyridsaťdva autobusov.
Väčšinou si plánujem cesty podľa lacnej hlavnej letenky a tak, aby som spojil viacero krajín. V každom štáte sa snažím vidieť to najzaujímavejšie. Necestujem takým spôsobom, že by som sa zdržal na jednom mieste týždeň alebo dva. Skôr krajiny prechádzam a zisťujem, kam sa v budúcnosti oplatí vrátiť.
Cestujete väčšinou sám alebo ste viacerí?
Mám to tak pol na pol. Niekedy sám a občas sa ku mne niekto pridá. Ale všetky cesty si organizujem sám.
Máte spomedzi navštívených krajín „srdcovku“, kam sa vždy rád vrátite?
Určite sú to Maldivy. Je to vyslovene oddychová destinácia, kam sa vždy rád vraciam. Takisto mám veľmi rád Zanzibar. Keby som mal vybrať jednu top krajinu, ktorú sa oplatí navštíviť, určite je to Japonsko. Je to iný svet, ktorý sa dá ťažko opísať slovami. Z bližších a dostupnejších krajín je Jordánsko najväčšia hodnota, ktorú môže človek dostať za peniaze. Ktokoľvek si tam vie spraviť výlet za päťsto eur a vidieť atrakcie a pamiatky, ktoré nie sú nikde inde na svete. Ak by som mal povedať, kam nechodiť, tak do Bangladéša. Je to zatiaľ najhoršia krajina, ktorú som navštívil.
Prečo?
V Bangladéši je hrozná bieda. Žije tam veľmi veľa ľudí. Hustota obyvateľstva je taká, ako keby nás na Slovensku bolo šesťdesiat miliónov. Všade je špina. Na ulici sú matky s deťmi, ležiace, spiace. Je to tam veľmi zlé.
Takže niektoré ázijské krajiny sú na tom horšie ako africké?
Určite áno. Veľa ľudí si myslí, že ľudia v Afrike hladujú. Ale západná Afrika, ktorú sme navštívili, je zväčša okolo tropického pásma, takže sa tam veľa pestuje. Ľudia sú tam sebestační, vedia si vypestovať obživu. Žijú tam spôsobom prvotnopospolnej spoločnosti alebo tak, ako sa žilo u nás pred sto rokmi, ale určite nehladujú. Perú si v potoku a keď sa urodí navyše, tak to predajú na ulici.
Rád ochutnávate miestne jedlá? Čo vám chutilo najviac?
Vždy rád ochutnávam miestne špeciality, a preto vyhľadávam miesta, kde sa stravujú domáci. V Kamerune sa nám podarilo ochutnať pytóna. Vtedy som jedol hada prvýkrát a bol výborný. Ochutnali sme tam aj kalone, ktoré vyzerajú ako netopiere, ale lietajú cez deň. Miestny náčelník polície, Bello nám ich zopár zostrelil na ulici a priamo tam nám ich aj pripravili.
Počas cesty sme zažili aj poriadnu štipľavosť. V niektorých afrických krajinách majú neskutočne pikantné jedlá. Taký Benin je asi najpikantnejšia krajina na svete.
Spomínate si na jedlo, ktoré vám chutilo na cestách najviac?
Nikdy nezabudnem na rybaciu polievku z delty Dunaja v Rumunsku. Bolo to asi najlepšie jedlo, ktoré som doteraz jedol.
Aké nevyhnutnosti obsahuje vaša batožina na dlhšie cesty?
Vždy cestujem len s príručnou batožinou, ktorú je možné zmestiť aj pod sedadlo. Človek toho veľa nepotrebuje, pokiaľ nejde do zimnej krajiny alebo šliapať do Nepálu. Idem v jednom a čo potrebujem, to si preperiem počas cesty. Keď chodím do teplých krajín, prejdem takmer všetko v šortkách, šľapkách a v plavkách. Beriem si len dôležité veci ako telefón, power banku a základnú hygienu. Na takýchto cestách človek nepotrebuje nič zásadné, stačia peniaze.
Máte cestovateľský sen, ktorý by ste si chceli splniť?
Mojím cieľom je precestovať všetky krajiny sveta. V každej krajine sa snažím komunikovať s obyvateľmi, bývam u nich, prepravujem sa miestnymi dopravnými prostriedkami. Získavam rôzne druhy informácií, ktoré následne porovnávam a zisťujem, ktoré krajiny sú na tom lepšie a ktoré horšie.
Primár bojnickej ortopédie po výstupe na sedemtisícovku: Ľudia sa správali nezodpovedne Čítajte Zaznamenávate si niekam cestovateľské zážitky?
Zážitky zdieľam s mojou facebookovou bublinou, ktorú tvoria moji priatelia. Okrem fotiek a videí z ciest k nim pridávam aj popisy, prípadne zaujímavé príbehy a postrehy. Snáď nebudem lenivý a niekedy napíšem aj cestovateľský bedeker s príbehmi, ale to až keď úspešne ukončím misiu a prejdem celý svet. (smiech)
Koľko krajín vám ešte chýba?
Päťdesiatdva.
Kam sa chystáte najbližšie?
Budúci týždeň ma čaká dvojtýždňová cesta na Maurícius, Madagaskar a Seychely.
Máte krajinu, kde by ste si vedeli predstaviť žiť?
Nikde nie je tak dobre ako na Slovensku, ale ľudia si to neuvedomujú. Slovensko je a vždy bude voľba číslo jeden. Ak by sa tu náhodou niečo stalo a mal by som si vybrať krajinu na život, určite to bude Austrália. Je to asi najlepšie a najbezpečnejšie miesto na život. Žil som tam rok, takže to viem posúdiť.
