Róberta Kočiša zavial osud na hornú Nitru. Rodák z Trebišova oslávil 27. decembra okrúhlu päťdesiatku.
V ROZHOVORE SA DOČÍTATE:
- Ako sa Kočiš z východu dostal na hornú Nitru,
- či v Tatrane hrali "prešovský betón",
- prečo sa musel vrátiť z Cypru domov,
- či sa ešte vráti k futbalu.
Aké boli vaše futbalové začiatky?
Začínal som v rodnom Trebišove, kde som prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami.
Talenty na hornej Nitre boli, sú aj budú, hovorí tréner Guľa Čítajte Ako ste sa odtiaľ dostali do Prešova?
Tatran bol vtedy futbalová bašta východu, dlhé roky hral federálnu ligu. Hráči ako Kentoš z Vranova, Kožlej zo Stropkova, ja z Trebišova, sme nakoniec skončili v Prešove.
Aké bolo obdobie v Prešove?
Prišiel som tam v čase, kedy sa rozdelila federálna liga. V tíme bolo veľa mladých hráčov, posťahovaných talentov z východu a takisto aj skúsených harcovníkov ako Vidumský, Čmilanský, Vytykač.
Ako sa pozeráte na situáciu futbalového Prešova, v akej sa nachádza teraz?
Za posledné roky je to pre mňa sklamanie. Klub s takou tradíciou, najstarší na Slovensku, nemá kde hrávať, už veľa rokov nemá svoj štadión. To je smutné.
V minulosti sa o Tatrane tradovalo, že hráva „prešovský betón“. Bolo to tak aj za vaších čias?
Nie, keď som tam bol a trénovali tam Igor Novák, potom Štefan Nadzam či Anton Jánoš, nehrali sme taký futbal, snažili sme hrať ofenzívne. Táto prezývka bola zo starších čias.
Vyskúšali ste si zahraničie v nemeckom Düsseldorfe. Zahrali ste si najvyššiu Bundesligu?
Áno, ale počas mojej prvej sezóny Fortuna vypadla do druhej Bundesligy. V Düsseldorfe som si tak zahral dve súťaže.
Dostávali ste tam dosť príležitostí hrávať?
Bolo to striedavé. Keď tam bol tréner, za ktorého som prišiel, tak tých príležitostí bolo viac, ako potom, keď sa tréneri začali meniť.
Pol roka ste boli aj na hosťovaní v rakúskej Austrii Viedeň a potom ste sa vybrali do futbalovej exotiky na Cyprus. Prečo práve tam?
Keď sme v Nemecku vypadli z prvej ligy a pomenili sa tam tréneri, tak prišla väčšia obmena kádra, veľa hráčov dávali na transferlistinu. Cez môjho manažéra Pavla Pasku som dostal dobrú ponuku z cyperskej Omonie. Zvážili sme to a presunul som sa do Nikózie a ďalší rok do Apoelu, s ktorým sme vyhrali cyperský pohár.
Cyperská liga bola pre vás finančne zaujímavá?
V tom čase sa tá ponuka vyrovnala bunesligovej.
Ako na vás zapôsobil ostrov, z futbalového hľadiska či spôsobu života?
Veľmi dobre, veľa slnka, žije sa tam uvoľnene, pohodovo. Aj napätie na ihrisku, v kabíne, pri tréningoch nebolo také, ako v Nemecku. Tam vládla disciplína, dochvíľnosť, všetko muselo sedieť od A do Z.
Potom ste si povedali, že stačilo zahraničia a vrátili ste sa domov?
Keď som mal 25 rokov a bol na vrchol svojej formy, s Apoelom sme vyhrali pohár a hrali v pohárovej Európe, mne sa darilo strelecky, tak prišlo ťažké zranenie. Počas dvoch rokov som absolvoval tri operácie kolena, iba som sa operoval a liečil.
Po prvej operácii som chodil o barlách osem mesiacov, po druhej pol roka. Bolo to dosť nešťastné obdobie, futbalovú kariéru som mal rozbehnutú dobre.
Nebyť zranenia, zostali by ste na Cypre?
Určite, minimálne desať rokov.
Nasledoval teda návrat na Slovensko. Ako ste sa ako východniar dostali na hornú Nitru?
Manželka je z Nitrianskych Sučian. Spoznali sme sa, keď študovala v Prešove na pedagogickej fakulte. Po mojich zdravotných peripetiách som sa začal pomaly dostávať do tréningového procesu v Novákoch, kde vtedy trénoval Števo Zaťko a hrávali druhú ligu.
V okrese už nie je veľa hráčov, ktorí by mohli hrať tretiu ligu, hovorí tréner Lehoty Čítajte Veľa ľudí spomína na tie časy. Vy si na ne spomínate ako?
Vrchol zažívali Nováky ešte predtým, ako som v nich začal trénovať. V druhej lige hrali o špicu, v pohári dokázali ísť ďaleko. Potom mali slabšie obdobie, fúziou sa spojili s Topoľčanmi.
Ako sa ďalej odvíjala vaša hráčska kariéra?
Z Novák som sa presunul do Dolných Vesteníc, kde som už konečne hrával bez bolestí a iných zdravotných obmedzení. Po dvoch rokoch som z Vesteníc ako tridsaťročný odišiel do nižších súťaží v Rakúsku, kde som odohral ešte sedem rokov.
