LAZANY. Mama Jozefa Poliaka chcela mať zo syna stolára, ale on si vybral prácu v bani. O pár rokov neskôr ho to napokon priviedlo k práci s drevom. Bolo to v čase, keď staval dom. Potreboval drevené parapetné dosky, no už vtedy boli remeselníci zaneprázdnení.
„Išiel som k stolárovi, ktorý bol majstrom ľudovej umeleckej výroby. Pracoval pre Ústredie ľudovej umeleckej výroby. Mal veľa roboty, tak sa mi na to nechcel chytiť. Súhlasil, až keď som navrhol, že mu budem pomáhať,“ spomína si remeselník. Jozef chodil pomáhať majstrovi a časom sa priučil remeslu.
Tradičné postupy výroby
Tokárskej výrobe sa venuje už štyridsať rokov. Ako prvé tvoril drevené misky, lampy a stojany na kvety. Z menších kusov dreva, ktoré zostávali, vznikali drobné pomôcky do kuchyne ako varešky, naberačky či kuchynské kliešte.
Maľovanie jej pomohlo zvládnuť chorobu a priviedlo ju k vlastnej značke Čítajte Keďže pri práci zostávalo dosť zbytkov, tvoril aj drevené hlavolamy a spoločenské hry. Výrobky robil tradičným spôsobom, ako sa vyrábali kedysi.
Po príchode vnúčat začal vyrábať detské hračky. Vytvoril prvého hojdacieho koníka a drevený kamión. Jozef považuje za najviac náročnú práve výrobu kamiónu.
