PRIEVIDZA. Videli ste v stredu ľudí na ulici v papučiach? Nejde o žiadny nový módny trend, ale o podporu dôležitej veci.
V sobotu 14. októbra si totiž pripomenieme Svetový deň paliatívnej a hospicovej starostlivosti.
Susedné Česko už šesť rokov pri tejto príležitosti pripravuje rôznu osvetu. Tento rok sa pridal aj Mobilný hospic sv. Lujzy z hornonitrianskeho regiónu.
„Pripojili sme sa, aby sme nejakým spôsobom dokázali zviditeľniť prácu mobilných hospicov na Slovensku a ukázať verejnosti, že mobilné hospice existujú, pomáhajú chorým a trpiacim ľuďom s tým, že môžu byť v starostlivosti príbuzných doma a napríklad aj v tých papučiach,“ uviedla Jana Kobelová, zdravotná sestra Mobilného hospicu sv. Lujzy.
Mnohí ľudia totiž stále nevedia, že aj v okrese Prievidza funguje spomínaný mobilný hospic.
Ide o zdravotnícke zariadenie, ktoré poskytuje ambulantnú paliatívnu zdravotnú starostlivosť. Skrátka, pomáhajú ľuďom, ktorí už nemajú nádej na vyliečenie, priamo u nich doma.
Pomáhajú ľuďom, ktorí umierajú. Ich činnosť podporilo tristo bežcov Čítajte Mobilný hospic má aj svoje statické sídlo, ktoré nazývajú dispečing. Odtiaľ celý tím vyráža do domácnosti. V rámci mobilného hospicu ľuďom pomáhajú sestry, lekári i sociálni pracovníci.
K nevyliečiteľne chorým ľuďom chodia priamo do domácnosti jednotlivo, alebo aj ako celý tím. Okrem podávania liečby chorým sú akousi psychickou podporou pre rodinu.
Pacienti sú veľmi vďační
Jana Kobelová má za sebou 36 rokov odbornej praxe. V mobilnom hospici pracuje šesť rokov. Za ten čas badá zlepšenie podpory mobilných hospicov a vznikanie nových zariadení tohto druhu, no všetko ide podľa nej veľmi pomaly.
Rovnako to stojí veľa úsilia a energie, kým presvedčia kompetentných, že ich práca má naozaj zmysel a zaslúži si podporu.
Naopak, ocenia to najmä pacienti a ich rodiny.
„Ležal som v nemocnici. Bol som medzi takými ľuďmi, čo ozaj nevedeli o sebe. Ležal som tam skoro dva týždne. Nemal som sa s kým porozprávať. Byť doma pre mňa znamená veľa,“ povedal Vojtech Popelár, jeden z pacientov Mobilného hospicu sv. Lujzy. Sestričku hneď pri príchode vystískal.
„Oni vedia, čo majú robiť. Odporučia aj nám, čo máme spraviť, podajú mi lieky. Bez sestričky by to nešlo,“ skonštatoval.
Chceli žiť na mieste, kde kone nikomu neprekážajú. Natália si s manželom založila malú farmu Čítajte Slovami vďaky nešetrila ani jeho manželka Emília.
„Znamená to pre nás veľmi veľa. Som vďačná doktorom, sestričkám. Sú veľmi príjemní. Prídu, poradia. Keď im zatelefonujem, povedia mi, čo mám spraviť. V nemocnici nemal to, čo má pri týchto sestričkách,“ hovorila so slzami v očiach Popelárová.
