Hornonitriania žijúci v zahraničí
Podľa odborných odhadov, ktoré zverejnilo Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR začiatkom júla, žije v zahraničí viac ako 1,7 milióna Slovákov. Najviac, až 750-tisíc, ich žije v USA, nasleduje Česká republika s 200-tisícmi a Spojené kráľovstvo so 135-tisícmi.
Ministerstvo pripomenulo, že Slovákom žijúcim v zahraničí je osoba, ktorá nemá trvalý pobyt na území SR a je štátnym občanom SR, alebo nie je štátnym občanom SR, ale uchováva si národné povedomie a on alebo jeho predok v priamom rade má slovenskú národnosť.
My však takéto prísne pravidlá nemáme. Nezisťovali sme, kto ma kde trvalý pobyt a k čomu sa hlási. Jednoducho sme našli ľudí z hornej Nitry, ktorí krátko či dlhodobo žijú v zahraničí. V novom seriály vám priblížime ich príbehy a predstavíme vám dané krajiny ich očami.
Žijete aj vy v zahraničí a pochádzate z hornej Nitry? Napíšte nám na mail igor.rosko@petitpress.sk a nabudúce predstavíme vás a krajinu, v ktorej žijete.
Cestovateľ, fotograf a bloger Michal Hertlík pochádza z Handlovej. V baníckom meste vyštudoval Gymnázium Ivana Bellu a následne medzinárodné vzťahy a diplomaciu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Precestoval už desiatky krajín. V prvom dieli nášho seriálu nám predstaví Salvádor, kde žil jeden mesiac.
Na svojich potulkách svetom nevyhľadáva masové pamiatky, no spoznáva ľudí a ich kultúru.
Kedy a prečo ste sa do danej krajiny dostali?
Do Salvádoru som sa dostal na začiatku augusta 2022 a pobudol som v krajine presne jeden mesiac. Dostal som sa do krajiny preto, lebo som cestovateľ, fotograf, dobrodruh a dokumentarista, celý život sa venujem Latinskej Amerike a postupne si na kontinente prechádzam krajinu po krajine, každú jednu objavujúc a dokumentujúc do hĺbky.
Keďže v Salvádore som nikdy predtým nebol a táto notoricky známa krajina bola v mojom hľadáčiku dlhšie, spolu s tým, že situácia v krajine sa posledné roky bezpečnostne stabilizovala, neváhal som a vyrazil som ju spoznať na vlastnú päsť.
Bol to váš dlhodobý cieľ?
Bol to môj cieľ posledných pár rokov, pretože ako som spomenul vyššie, krajina je neslávne známa svojim násilím, útokmi, bitkami, únosmi, vraždami, drogami či obchodom s ľuďmi. No a keďže ma láka vidieť a spoznať skôr takéto destinácie ako turisticky trblietavé preplnené miesta, skôr či neskôr by som Salvádor precestoval.
Ako ste sa v danej krajine živili?
Tým, že som tam šiel na dopredu určené obdobie jedného mesiaca, v krajine som sa nijak neživil, respektíve fotografie a materiál prinesený zo Salvádoru ma bude živiť doma.
Ako sa vám v danej krajine žilo?
Na to, že pred pár rokmi by som sa do Salvádoru ísť neodvážil, sa mi tam teraz cestovalo skvele. Nemal som žiadne problémy, nič zlé sa mi nestalo, hoci oči na stopkách som mal otvorené za každých okolností, pretože človek nikdy nevie.
Ako ste tam trávili svoj voľný čas?
Počas toho mesiaca bola moja rutina každý deň rovnaká. Vstával som medzi piatou šiestou ráno, pracoval som na úprave fotografií, zdieľal obsah na sociálnych sieťach, potom nasledovali raňajky, vychystanie sa a okolo siedmej - ôsmej som chodil z domu. Cestoval som celý deň do šiestej - siedmej, kedy zapadlo slnko a potom som šiel späť domov, kde som bol vždy taký unavený, že skoro večer som zakaždým zaspal.
Cestovateľ Michal Hertlík: Najväčší zážitok? Byť takmer nahý s amazonským kmeňom indiánov Čítajte Ako ste si hľadali ubytovanie?
Na mojich cestách bývam stále zásadne u domácich zadarmo. Moje kontakty po Latinskej Amerike si hromadím už desať rokov, takže všade mám niekoho. Nové kontakty si zháňam cez mojich známych a na internete cez rôzne skupiny či aplikácie.
Museli ste nejako často meniť ubytovanie alebo ste boli niekde nastálo?
Keďže som chcel prejsť celú krajinu a Salvádor je presne tak isto natiahnutý na dĺžku ako Slovensko, môj základný domov bol na západe v hlavnom meste. No potom som musel na týždeň a pol zmeniť ubytovanie a presunúť sa na východ. Nastálo mám síce veci u jednej rodiny v jednom meste, ale potom sa už po krajine vždy presúvam.
Skúste nám predstaviť danú krajinu tak, ako ju vnímate vy.
Dva dni cesty, štyri lety a vyše 10-tisíc kilometrov od domova. Ocitol som sa v autentickej, vysoko exotickej krajine uprostred šije, ktorá spája Severnú a Južnú Ameriku. Možno nie je najnavštevovanejšou, ba priam naopak, ide o jednu z najmenej navštevovaných krajín celého amerického kontinentu i sveta, no práve o to je originálnejšia, autentickejšia, intenzívnejšia, dobrodružnejšia.
Nachádzam sa v krajine, kde dominuje niekoľkotisícročná história. Tento malý kúsok zeme obývali civilizácie Aztékov, Mayov, Toltékov či Španielov. No a keď sa k tomu pridá ešte aj autentické indiánske obyvateľstvo, ktoré má do dnešných dní po krajine svoje komunity, či potomkovia otrokov z Afriky, tak sa namieša jedna krásna unikátna zmes obyvateľstva, z ktorej má každý turista a návštevník možnosť ochutnať.
Táto na prvý pohľad nenápadná krajina, ktorá vás možno sprvu nezaujme alebo vám nepríde niečím zaujímavá, má svojské čaro. Práve preto by sme jej mohli dať viacero prívlastkov. Vitajte v krajine vulkánov, jazier, tropickej džungle, starých civilizácií, Indiánov, domorodcov, surfistov, pláží, vodopádov, kávy, kakaa, no a najnovšie aj Bitcoinu. Vitajte v najmenšej, no najviac osídlenej krajine stredoamerického pásu. Vitajte v spasiteľskom Salvádore.
Akí tam žijú ľudia? Ako vás prijali?
Ľudia tam žijú v skromnejších pomeroch, pretože väčšina Salvádorčanov pochádza z chudobnejších rodín. Existuje len málo bohatých. Prijali ma veľmi priateľsky, s úsmevom a otvorenou náručou. Na pár výnimiek som mal tú česť iba s dobrákmi.
Cesta je veľký učiteľ, ničí predsudky, vraví cestovateľ Tomáš Kubuš Čítajte Mali ste aj nejaké zlé skúsenosti?
Našťastie sa mi nestalo nič zlé a dokonca to bola prvá krajina Latinskej Ameriky, v ktorej som nemal absolútne žiadne zdravotné problémy, ako tomu bežne bolo na mojich predošlých cestách.
Jedna menej príjemná situácia sa mi však stala. Vybral som sa zdolať sopku Chaparrastique na východe krajiny, ktorá je jedna z najvyšších a zároveň druhá najťažšia na zdolanie, čo sa týka povrchu počas výstupu. Vrch sopky som zdolal ja, moja miestna kamarátka a náš 18-ročný sprievodca. Počas toho, ako sme zostupovali po sopke dole smerom do miestnej dediny, sa na nás vyrútilo vojenské komando salvádorskej armády s asi dvadsiatimi, po uši ozbrojenými vojakmi.
Mali sme veľké šťastie, že to bola armáda a nie členovia gangu, pretože keby to bola tá druhá možnosť, asi by som tieto riadky teraz už nepísal. Boli veľmi nápomocní a priateľskí a dokonca nás odprevadili dole do dediny, aby sa nám po ceste nič nestalo. Avšak ten prvotný moment, keď sa zrazu začínajú vynárať hlavy z kríkov a hneď za nimi nabité zbrane, bol pre mňa najmenej potešujúci moment počas celého pobytu v krajine.
