PRIEVIDZA. Štvrťstoročie tvorby fotoreportéra Tlačovej agentúry Slovenskej republiky (TASR) Radovana Stoklasu zachytáva aktuálna výstava v priestoroch Múzea Vtedy v Galérii Jabloň v Prievidzi. Snímky, ktoré zachytávajú i momenty z hornej Nitry, si tam návštevníci môžu pozrieť do polovice septembra.
Výstava ponúka viacero reportážnych fotografií v rámci rôznych tematických rámcov, ako tradície, COVID-19, šport, politika, nešťastné udalosti a každodenný život, pričom kurátori vyberali tie najsilnejšie, ktoré Stoklasa nafotil. Prinášame vám rozhovor s fotografom Radovanom Stoklasom.
Z malého zrazu na hornej Nitre sa stalo najväčšie stretnutie motoriek Jawa a ČZ v Európe Čítajte Aká bola Vaša motivácia stať sa fotografom?
Odpoveďou sú čierno-biele fotografie, ktoré sú staré pravdepodobne aj 30 rokov. V tej dobe moji rodičia stavali chatu, zapadlo im auto a ja som mal potrebu ten moment práve nejako zachytiť. Moment, ako museli prácne vynášať obsah celého nákladného auta bol práve bodom, kedy sa u mňa myšlienka stať sa fotografom začala prejavovať.
Koľko ste mali vtedy rokov?
Mal som 10 rokov. Dovtedy som fotil len našu mačku, postavičky z lega, ktoré som sceľoval a robil som tak inscenované fotografie. To bola moja prvá, povedzme že kontaktná reportáž. V tom čase som ešte však nevedel, že budem raz novinárom, ale veľmi sa mi to páčilo.
Ktorá z týchto fotografií má pre Vás príbeh a je Vám najviac k srdcu blízka? Nemám vyslovene iba jednu. Tých príbehov je tu viac. Na každú jednu fotografiu, ktorú sa pozriem má určitý príbeh, o ktorom by som vedel rozprávať. Hneď vedľa môžete vidieť fotografiu z festivalu Pohoda, vtedy som ešte fotil na film, kde pri vyvolávaní filmu som spravil chybu a pomýlil si chemikálie... musel som ich rýchlo vyliať a naliať znova. Vďaka tomu som spálil film a došlo jemne k farebnému posunu. Napriek tomu sa mi to podarilo skenerom zoskenovať a spraviť tak fotku fanúšikov, či návštevníkov festivalu, a za tú fotografiu som veľmi vďační.
Čím je reportážna fotografia pre Vás lepšia ako statické fotky? Čo považujete za úskalia?
Lepšia je pre mňa v tom, že som hodení do vody. Každý deň je to iné, aj keď je to stále sa opakujúce a je len na mne, či to uchopím tak ako vždy a spravím takpovediac povinnú jazdu, alebo sa pokúsim zo seba vydolovať niečo viac a posunúť sa ďalej. To ma na tom baví. Čo sa týka úskalia, pre mňa je hlavné sa dozvedieť, čo sa presne deje – dozvedieť sa informáciu dostatočne skoro. Potom je dôležité sa na dané miesto prepraviť, oklamať políciu a prebojovať sa na to miesto. Podstatné je taktiež získať dobrý uhol a následne sa nenechať asertívne vyhodiť. Posledná vec je danú fotografiu poslať a samozrejme vyhráva ten, čo fotografiu pošle ako prvý. V tej chvíli je úplne jedno, či je fotená mobilom alebo fotoaparátom.
Veľakrát ste museli zažiť aj smutné udalosti. Chce to aj odosobnenie sa?
Dlho som s tým bojoval.. sú to silné momenty. Rôzne autonehody, či nešťastia, kde má človek možnosť vidieť aj mŕtvoly. Najsilnejšie pre mňa určite bolo, keď začala vojna na Ukrajine. Stál som na hranici hneď prvý večer (Veľké Slemence). Fotografiu môžete vidieť hneď za mnou, kde matka s dieťaťom v náručí vychádza von, sú tam jednosmerové značky a zrazu sa to za ňou zavrelo. V ten moment mi začali tiecť slzy po lícach, pretože som si nevedel predstaviť ako moja manželka s deťmi by musela niekam utekať a ja by som musel ostať v našej krajine. Potom som už viacmennej nefotil, len pomáhal miestnym, ktorí boli bez mobilného signálu Ako novinár, som tam bol sám. Nebola tam polícia, nebol tam nikto... iba utečenci a ja.
Najskôr ich týždne vyrábali a potom s nimi súťažili. Pri Prievidzi si zmerali sily leteckí modelári Čítajte Horná Nitra je spätá často s tragédiami, boli ste svedkom fotografií aj v takýchto situáciách?
Bohužiaľ áno, bol som svedkom výbuchu v Novákoch či bane. Ja som teda z Dubnice a pamätám si ako som prišiel k tomu prívalu a ostal tu 3 dni. Dokonca som si musel ísť kúpiť druhé oblečenie, spali sme na vrátnici na stoloch a nevedeli sme čo sa bude diať. Nemohli sme odísť, nevedeli sme či niekoho nájdu živého... jednoducho sme museli počkať na verdikt. Až 38 hodín sme tu prečkali.
Každopádne, rád sa vraciam na hornú Nitru, či už kvôli zoo fotiť zvieratá alebo iné kultúrne udalosti. Sú to pre mňa pekné témy. Veľmi rád sem chodím taktiež za športom, máte tu silných basketbalistov.
Je na výstave fotografia, ktorú by ste vyzdvihli?
Fotografia posledná tona uhlia, kedy sme boli spoločne na poslednom sfáraní. Je to silná fotografia, ktorú si aj pán Dobiaš vybral, že mu ju po ukončení výstavy darujem sem do múzea. V očiach paníka sa zrkadlí celé to, čo je najdôležitejšie pre fotografa- dostať do jedného záberu niečo, čo by človek hneď pochopil, keď sa na tú fotku pozrie a nemusel to čítať v popise.
Autor: Emma Nagyová
