Viete čo je fešter, ťamák či hatižák? Vyskúšajte si kvíz, ako ovládate slová z nárečia

HORNÁ NITRA. Niektoré sa zachovali a dodnes sa bežne používajú, iné pozná už len staršia generácia a uchovávajú ich folklórne súbory a skupiny. Reč je o nárečových slovách.

Ide o súbor slov, ktoré používajú ľudia obývajúci určité územie, alebo ľudia fungujúci v určitej skupine. Zjednodušene povedané, inak sa vyjadrujú ľudia na východnom Slovensku, inak na Záhorí a inak na hornej Nitre.

Ako vysvetlila etnologička, historička a múzejníčka Iveta Géczyová, na hornej Nitre sa prevažne hovorí mäkko, s dôsledným dodržiavaním spoluhlásky ´ľ´.

„Ba v niektorých dedinách sa mäkčí aj tam, kde to spisovný jazyk nevyžaduje. Výnimkou je obec Valaská Belá, kde sa viaceré spoluhlásky vyslovujú mimoriadne tvrdo,“ uviedla Géczyová.

Horná Nitra objektívom čitateľov (64 fotografií)

Práve z nárečia obce Valaskej Belej sme vybrali napríklad brdance či brmboše, čo sú halušky. Getelína je ďatelina, kobár je koberec a lichva je dobytok. Hauzírka označuje pochodovanie oknárov z miesta na miesto kvôli opravám okien.

Keď sa presunieme na druhý koniec regiónu, môžeme započuť ráztočnianske nárečie. Tam agát nazývajú agáčom, lekáreň apaťiekou, zápalky cirkami, cencúľ ciageľom, zemiakovú kašu fučkou a teplú či teplákovú bundu volajú bummbajkou.

Zaujímavé je pomenovanie zemiakovej placky, zatiaľ čo v Ráztočne ju volajú praženina, a v Sebedraží babka, tak vo Valaskej Belej haruľa.

Ako ďalšie sme sa pozreli na nárečie v okolí Nedožier-Brezian. Tam peňaženku poznajú ako budilár, skriňu ako kasňu, stôl ako táfeľ, uhlík či ceruzku ako grifeľ, surovca ako grobiana či grobiena, oringľou označujú náušnicu a kameňu hovoria kämeň.

Práve používanie širokého ´a´ aj v takých slovách, kde dnes sa prehláska neuplatňuje, považuje Iveta Géczyová za typické pre nárečie v celom regióne hornej Nitry. Príkladom je tiež kadejakí, ktoré sa v mnohých obciach hovorí ako käďejakí.

Môže vás zaujať Môže vás zaujať Ovocinárke ľudia posielajú jablká na fotkách i v balíkoch. Určí aj dnes už neznáme odrody Čítajte 

„V minulých časoch sa pri vyprávaní vynechávala spoluhláska ´d´, ktorá stála medzi dvomi spoluhláskami a dochádzalo k zdvojeniu poslednej spoluhlásky, teda často bolo počuť palla namiesto padla, salla namiesto sadla, ale aj sanni namiesto sadni,“ ozrejmila odborníčka.

Ďalšie špecifikum nárečia v okrese Prievidza bolo, že koncová spoluhláska ´l´ sa nesprávne nahrádzala spoluhláskou ´v´, prípadne samohláskou ´u´. „V praxi to vyzeralo asi takto, išiel – ľudovo hovorené išov, dal som – dav som, musel som – musev som, našiel som – nájšou som,“ uviedla Géczyová.

Charakteristická je i zmena samohlásky ´o´ na ´uo´. Slovo kostol tak ľudia vyslovovali ako kostuol, kotol bol zase kotuol.