PRIEVIDZA. Súbor na konci roka 2022 oslávil 45. výročie vzniku. Ako inak, vystúpeniami. Ale najprv niečo z histórie súboru. Detský folklórny súbor Malý Vtáčnik bol založený v roku 1977 jeho terajšou vedúcou Eliškou Hrbíkovou a pracuje pri Centre voľného času v Prievidzi. Po prvých rokoch hľadania sa kolektív zameral na zbieranie a spracovávanie materiálu z hornej Nitry, čo sa ukázalo ako správna cesta.
Dotancoval sa až na celoštátne súťaže, kde získal aj niekoľko zlatých a strieborných pásiem, hlavných cien, laureátov a Cenu Klimenta Ondrejku. Vďaka týmto úspechom sa súbor dostával na festivaly ako Východná, Detva, Likavka, Dulovce, Hrušov, Červeník, Veľká Lehota, Myjava, Zvolen...
Úspešne sa predstavil i na zahraničných festivaloch: Poľsko, Bulharsko, Nemecko, Macedónia, Slovinsko, Srbsko, Kanada, Česko, Francúzsko.
V súbore pracuje približne sto detí od šesť do šestnásť rokov, v muzike účinkujú i mládežníci. Kolektív svojím pohľadom na detské scénické spracovanie ľudového tanca, hier, povestí a zvykoslovia získal tiež mnoho ocenení a laureátov i v zahraničí (Bulharsko, Poľsko, Slovinsko). Spontánnosť, vtipnosť a dynamika sú hlavnými znakmi repertoáru súboru.
Pri príležitosti ich výročia sme dali niekoľko otázok vedúcej a choreografke Eliške Hrbíkovej.
Prečo ste Malý Vtáčnik založili?
Keď som odišla z vysokej školy v Nitre, veľmi som chcela v tanci pokračovať. Vysokoškolský súbor Ponitran ma nadchol pre ľudové umenie. Chcela som pokračovať v obrovskom nadšení z folklóru, ktorý ma úplne uchvátil.
Po návrate do Prievidze som začala učiť. A boli tu dve učiteľky, pani Habšudová a Valentová, ktoré viedli menší detský kolektív a účinkovali s hrami v jednoduchých krojoch. Zrazu som zistila, že aj deti môžu spievať a tancovať.
Začala som s nimi spolupracovať a v roku 1977 som prešla pod pioniersky dom a dokonca som aj zamenila profesiu učiteľky na vedúcu súboru. Mládežnícky Vtáčnik už existoval, tak sme si dali názov Malý Vtáčnik.
Aké boli začiatky?
Najskôr sme mali len dievčatá, potom sme zháňali chlapcov. Postupne sa súbor rozrastal. V počiatku ma v smerovaní Malého Vtáčnika ovplyvňovali len moje skúsenosti zo súboru Ponitran. V roku 1983 som však objavila folklórne slávnosti hornej Nitry. Zistila som, že folklórne skupiny pracujú úplne ináč.
Okrem tancovania a spevu často vytvárajú programové čísla s dejom, v ktorých predstavujú vtipným spôsobom staré zvyky, prácu a vzťahy medzi ľuďmi. Tento spôsob folklórneho myslenia som si zamilovala. Odčlenila som sa od čisto tanečných kreácii a začala som spracovávať témy, ktoré ma zaujali. Z Ponitrana som si ponechala vedomosti z techniky ľudového tanca a priestorové riešenie.
Takže ste sa vydali vlastnou cestou?
Áno. Zistila som, že existujú aj iné detské folklórne súbory. Šesťdesiate a sedemdesiate roky boli rokmi vzniku väčšiny detských súborov na Slovensku a vytvorili tak veľmi silnú a kvalitnú základňu pre dospelé súbory. Dodnes si detské súbory tvoria veľmi osobité programy a dá sa povedať, že každý kolektív má svoj vlastný rukopis poznačený vedomosťami a kreativitou autora.
Choreografie ste Malému Vtáčniku tvorili od začiatku?
Na začiatku sa to asi ani nedalo nazvať choreografie. Na jednu pesničku chodili deti doprava, doľava. Dokonca sme s tými pseudotančekmi chodili vystupovať. Čerpala som z toho, čo som poznala z Ponitrana. Od roku 1983, keď začali existovať Hornonitrianske folklórne slávnosti, som začala zbierať domáci materiál a trápiť sa vlastnými tanečnými kreáciami.
Hra prevedie záujemcov mestom a ukáže im, že Prievidza nie je najväčšia diera Čítajte Taká bola aj moja prvá hodnotnejšia choreografia Kordovníci z Čavoja, ktorá nám otvorila cestu na najvyššie súťaže. Mamičky pomáhali šitím krásnych čavojských krojov. Väčšinu súborov viedli učiteľky, ktoré žili priamo v dedinskom prostredí a presne si pamätali staré zvyky a tradície.
Ja ako obyvateľka mesta som preto siahla do pokladnice piesní, tancov a zvykov nášho regiónu, keďže Prievidza sa rýchlo industrializovala a pôvodná kultúra v mestskom prostredí sa rýchlo strácala.
Bolo z čoho čerpať?
Folklórne skupiny mravčiou prácou vyhrabávali staré zvyky, tance a pôvodné piesne, čo bola pre moju prácu s deťmi veľká zásobáreň námetov a poznatkov.
Na dedinách ešte chodili v maskách fašiangovať, na jar vynášali Morenu, stavali slobodným dievčatám májky, spievali na Vianoce koledy a najmä sa obliekali do pôvodného odevu, ktorý sa z bežného života takmer celkom vytratil.
Súťaží ste sa zúčastňovali už od začiatku?
Skoro od prvých detských prehliadok. Prvýkrát sme sa na celoštátnu súťaž dostali v roku 1985. Od tohto roku sme hádam aj najčastejšie na celoštátnych súťažiach. Iba dvakrát sme neprešli krajskou súťažou. To hovorí samo osebe, že medzi detskými súbormi na Slovensku máme svoje dobré meno.
Majú deti záujem o folklór?
Prievidza nemá silnú folklórnu históriu, a preto je náročné získať deti do súboru. Chodíme do škôl na nábor. Ale ten nie je taký účinný ako vystúpenia. Keď mladé rodiny idú na náš program, cítim odozvu, zatelefonujú, prejavia záujem.
Deti sú pripútané k televízii a počítačom. Nemajú až taký prehľad, že existuje ľudový tanec. K tancu ako takému sa dostávajú skôr pod vplyvom rodičov. Spolupráca s rodičmi je nenahraditeľná, vzájomný súlad neoceniteľný.
Stáva sa, že moja najstaršia vtáčničiarska generácia mi privedie svoje deti do súboru. Z toho mám vždy veľkú radosť. Rodičia a veľmi dobré podmienky v našom centre sú základom kvality.
Ale asi to nie je len o krásnych krojoch a peknom tanci a speve.
Deti prídu a zrazu sú prekvapené, že cvičíme, posilňujeme, skáčeme, učíme sa speváckej technike, ľudové piesne, popritom príde výuka tanečných krokov, kombinácií a tanečných celkov. Nedá sa povedať, že by boli deti hneď sklamané, ale zistia, že tak ako basketbal nemožno hneď hrať, tak aj ľudový tanec má svoje nároky a vyžaduje si dlhodobú prípravu.
Deti s baletom končia aj na prvom tréningu. Odrádza ich, že to nie je ako v rozprávke Čítajte Výsledok, kedy už môžem o niekom povedať, že je dobrým tanečníkom či tanečníčkou, je možno aj dlhší ako v športe. Kondícia, tanečné schopnosti , dobrý spev, slovný kreatívny prejav, to všetko musí dobrý tanečník obsiahnuť.
Ako dlho trvá, kým sa dieťa stane dobrým tanečníkom?
Približne päť rokov. Samozrejme, medzi deťmi sú obrovské rozdiely. Rozdielna kondícia, tanečná pamäť, telesné dispozície pre tanec a zdravotný stav.
Dá sa ich kondička naštartovať?
Všetko je to o výdrži. Keď sa mi podarí v deťoch zapáliť vnútornú iskru, tak neodídu. Tanečník zažije na javisku potlesk a pocit úspechu, čo je presne ten moment, ktorý ho drží v súbore. A túto radosť chce zažiť znovu a znovu.
Preto musí bojovať so svojím telom a schopnosťami. Mladších členov vždy naštartujú najstarší tanečníci, chcú sa im vyrovnať, prípadne ich aj preskočiť. A vtedy sú ochotní zlepšovať svoju kondíciu.
V ktorom veku majú deti do Malého Vtáčnika prísť?
Najlepší vek je druhá trieda na základnej škole. Ale beriem deti od prvej triedy. Tento rok mám aj troch predškolákov. Ale sú šikovní, ako by boli už školáci. Na druhej strane aj druhák môže byť niekedy detsky nesústredený a základná príprava trvá dlhšie.
Naopak, už sa mi stalo, že prišli deti vo vyššom veku a dala som im šancu. Je už len na nich, či dokážu dobehnúť stratený čas a vyrovnať sa starším tanečníkom. Výdrž, talent a zápal sú základ.
Do akého veku môžu fungovať pod Malým Vtáčnikom?
V Prievidzi fungujeme tri zložky. My sme Malý Vtáčnik. Pri kultúrnom dome pracuje stredoškolský súbor Vtáčnik. U nás v centre máme ešte Senior Vtáčnik, kolektív dospelých.
Moje deti končia deviatou triedou. Veľa z nich ešte v prvom stredoškolskom ročníku pokračuje u nás, ale sú už jednou nohou vo Vtáčniku.
Tu získavajú nové inšpirácie, nové priateľstvá, náročnejšiu prípravu, ale pre mňa sú stále malovtáčničiari. Tieto tri zložky sa dobre poznajú a priatelia. Spolu pripravujeme programy. Najmä vianočné programy pre školy a pre verejnosť. Stretajú sa v ňom tri generácie a program tak dosahuje vzácny a neopakovateľný rozmer.
Programy opakujete alebo vždy vymýšľate nové?
Vianočné programy sú vždy na niečo zamerané. Niekedy robíme Vianoce u grófa Pálfiho a môžeme využiť dobové mestské tance.
Inokedy sa zameriame na čarovačky, rodinné udalosti, prípravu Vianoc a podobne. Najlepšie tance a hudobné čísla sú základom repertoáru, ale vždy vsunieme do programu niečo nové.
Máte za sebou množstvo choreografií či tancov. Ktoré by ste vyzdvihli?
Z prvých choreografií bola veľmi pekná Keď už Ďuro na svet prišiel. Asi som bola ovplyvnená tým, že som sama mala malé deti. Tento tanec bol v tom čase veľmi úspešný. Som naň hrdá. Hrdá som skoro na všetky moje tance. Tance, v ktorých cítim nedostatky, nenápadne vypadnú z programov.
Medzi tie najlepšie zaraďujem Vo mlyne na kline, Amerikán, Kosci, Ťurci idú!, Oliva, Zbojníci, Na konope, Pri potoku, Čarovanie na Ondreja, Jarmark, Nabíjanie kapusty....
Miška a Vala z podcastu Sexuálna výchova: Štatistiky posielania nahých fotiek sú alarmujúce Čítajte Ale naozaj taký naj naj je Jurko Jánošík. Hudobný a tanečný materiál nie je celkom od nás, ale choreografický rukopis je vtáčničiarsky.
Ale Malý Vtáčnik nie je len Hrbíková a deti. Za dlhoročnou prácou a výbornými výsledkami stoja talentovaní kreatívni ľudia, ako Ivetka Pršová, Tonko Pršo, Milan Chvastek, Ľubko Macek, Lenka Vaňová, Danko Kubizna, Peter Hrbík, Rastislav Nemec, súčasný vedúci muziky Janko Strmenský a hlasová pedagogička Eliška Králiková. Písať o týchto osobnostiach si vyžaduje ďalší článok.
Kedy ste sa vy osobne dostali k tancu?
Môj začiatok s tancom bol v našej obývačke s mojím otcom. Často na to myslím. U nás to bolo normálne a bežné, otec rád tancoval, a keď sme si pustili rádio alebo platňu, hneď sa so mnou a so sestrou pustil do tanca. Neskôr ma uchvátil spoločenský tanec u Vierky Nedeljakovej, ale do cesty prišiel Ponitran.
V aule vysokej školy som prvýkrát videla na javisku kroje, mašle, ostrohy, krásnych tanečníkov a ľudovú hudbu. Prihlásila som sa na konkurz. Zobrali ma až na tretíkrát. A tu sa začal môj život s ľudovým tancom, popri ktorom som dokončila aj pedagogickú školu. Mala som v živote veľké šťastie a s Malým Vtáčnikom ho mám doteraz.
