HORNÁ NITRA. Hana Foltán Jurenková začala s pohybovými aktivitami v detstve. Fascinoval ju najmä klasický tanec. Zaumienila si, že raz bude baletkou.
Za svojím cieľom si išla tvrdo, napriek zdravotným problémom. Aj keď zažila slávu reflektorov, svoj život zasvätila rozvoju mladých talentov.
Už ako študentka si založila baletnú školu.
Veľa dievčat sníva o tom, že sa raz stane baletkou. Bol to aj váš prípad?
Áno. Keď som bola malá, mamina ma priviedla k športovej gymnastike, aby som mala nejakú záujmovú činnosť. Zo začiatku som tam nechcela chodiť. Mamina ma musela doslova s plačom tlačiť cez dvere gymnastickej telocvične. Zistila som, že tam majú povinnú baletnú prípravu. Keď som v tej telocvični videla, ako cvičia pri žrdi, povedala som si, že to chcem raz robiť aj ja. A ostalo mi to dodnes.
Ako to pokračovalo?
Dlhodobo som na rodičov tlačila, že sa chcem klasickému tancu venovať. Na hornej Nitre však nebolo toľko možností venovať sa mu, alebo som možno o tom nevedela. Takže som sa venovala tomu, čo išlo. Zo športovej gymnastiky som prestúpila na modernú do Argo Prievidza, pretože tá je oveľa tanečnejšia.
To bolo celkom úspešné obdobie. Hneď ako som nastúpila, som chodila aj na súťaže. Neskôr pani trénerka oznámila, že odchádza. Ona bola tuším z oblasti Ukrajiny. Bola som u nej zvyknutá na prísnejší prístup, možno až drezúru.
Ako prvá sa v bojnickej nemocnici narodila Bianka, na Silvestra porodila aj známa moderátorka Čítajte Preto som sa rozhodla odísť aj ja. Nechcela som trénovať s nikým iným. Mala som ju veľmi rada. Neskôr som nastúpila na fitness dance aerobik k Janke Klečánekovej a Jelene Meleščenkovej. Pôsobili a dodnes pôsobia v Prievidzi. Pod nimi som súťažila niekoľko rokov. Musela som však skončiť zo zdravotných dôvodov. Našli mi šelest na srdci.
Takže ste skočili úplne?
Nie. Nezastavilo ma to. Moje ambície boli väčšie ako zdravotný problém. Na moje obrovské naliehanie ma mamina opäť musela prihlásiť na nejaký krúžok. Začala som navštevovať Základnú umeleckú školu v Bojniciach. Veľmi sa mi tam páčilo, no tréningov bolo pre mňa málo. Potrebovala som ich viac. Rozhodla som sa, že budem chodiť aj do druhej základnej umeleckej školy, takže som sa prihlásila do Kanianky.
V článku sa dozviete aj:
- ako vyzeralo obdobie, kedy Hana študovala, vystupovala a učila deti zároveň,
- ktoré zážitky z predstavení jej utkveli v pamäti,
- či stále trvajú sny dievčat, že sa raz stanú baletkami,
- čo skresľuje ich predstavu o klasickom tanci,
- ako dopadol tanečný projekt, kde sa spájali zdravé a hendikepované deti.
Zoznámila som sa s Dáriusom Štrbom a začala som cvičiť aj u neho. To som bola na konci základnej školy. Rozhodovali sme sa, kam sa uberú moje ďalšie študijné kroky. Spoločne sme sa dohodli, že pôjdem skúsiť tanečné konzervatórium. Dostala som sa tam. To moja ďalšia cesta.
Veľa detí absolvuje nejaké krúžky počas školy, vychodí základnú umeleckú školu. No tým sa ich aktivita končí. V čom vidíte problém?
Myslím si, že je to aj o osobnosti človeka. Na to, aby človek niečo dosiahol, najmä v dnešnej dobe, musí byť veľmi bojovný, cieľavedomý. Musí vedieť, čo chce a musí si ísť za svojim cieľom. Cez akékoľvek prekážky. Druhá vec je podpora rodičov a pedagógov. Keď tí nepodporia deti v tom, čo chcú robiť, v čom sú dobré, tak dieťa veľa nezmôže.
