Hovoríte, že každý sen, ktorý si človek vysníva, sa dá splniť. Bolo vaším snom založenie vlastného gastropodniku?
Mojím snom bolo zmeniť veci v gastre. Predtým som bol zamestnaný v tomto odvetví. Veľakrát som pracoval na dohodu, peniaze som dostával na trikrát. V gastre to vtedy fungovalo a asi aj stále funguje bujaro. Tým, že som si otvoril reštauráciu, som si mohol splniť želanie, že v mojom podniku majú zamestnanci peniaze načas, sú zabezpečení, dostanú pracovné zmluvy, takže sa nemusia obávať budúcnosti. A potom sú s tým spojené ďalšie príjemné veci, že som sám sebe pánom a môžem robiť to, čo ma baví.
Čomu ste sa venovali pred vstupom do gastrobiznisu?
Celý život varím. Už dvadsať rokov som v kuchyni. Väčšinou som mal pozície, kde som sa ťahal vyššie, robil som šéfkuchára v hoteloch. Mal som pod sebou veľa ľudí, a to sú tie najväčšie skúsenosti.
FOTO: Unikátne vodné mlynčeky vo Vyšehradnom urobili radosť deťom aj dospelým Čítajte Tvrdíte, že na to, aby človek mohol viesť vlastnú reštauráciu, musí určitým spôsobom dozrieť. Kde ste vy naberali gastronomické skúsenosti?
Väčšinou na Slovensku. Nikdy som nejako necestoval za prácou do zahraničia. Podľa mňa ide veľa ľudí za robotou kvôli peniazom, ale tie peniaze sa dajú zarobiť aj doma. Keby kuchári a aj iní ľudia zostávali na Slovensku, tento trh by rozkvital. Lenže keď tu nemali dobré podmienky, tak ušli. Ja som sa rozvíjal doma, robil som si školenia, veľa som čítal. Taktiež som dostal príležitosti od mojich predošlých zamestnávateľov, ktorí mi dali voľnú ruku. Vďaka tomu som mohol napredovať.
V rozhovore sa dozviete aj:
- ako ľudia reagujú, keď v reštaurácii nenájdu klasické jedlá či fastfood,
- aké sú chute Slovákov,
- čo znamená otvorená kuchyňa,
- aké je viesť podnik v súčasnej náročnej situácii.
Prečo ste sa rozhodli usadiť sa a podnikať v Bojniciach?
Vyrástol som tu, som z mestskej časti Dubnica. Pôvodne som ani neplánoval ísť do gastra. V tom období som práve v gastre skončil a hľadal som cestu, čo ďalej. Vedel som, že už nechcem fungovať v tomto odvetví ako zamestnanec. Začal som si riešiť svoju eseročku, mal som úplne iný plán. Do toho mi zazvonil telefón. Pán, ktorý mal budovu, kde sa teraz nachádza moja reštaurácia, ma oslovil, či by som si ju neprišiel pozrieť. Buď človek cíti hneď na začiatku, že to má význam a ide do toho, alebo nie. Ja som do tej budovy vošiel a vedel som, že je to ono. Tak sme sa do toho so ženou obuli a v podstate sme si všetko svojpomocne spravili.
