PRIEVIDZA. Lily (29) a Snežana (27) sú sestry, ktoré k nám pred vojnou ušli z Ivanofrankivskej oblasti spolu so svojimi štyrmi deťmi. Na Slovensko pricestovali dva dni od vypuknutia vojnového konfliktu a usadili sa neďaleko Prievidze.
Verili, že ich pobyt u nás bude trvať pár dní alebo týždňov, neskôr pochopili, že domov sa tak skoro nebudú môcť vrátiť a v ich krajine sa rozpútala skutočná vojna.
Rozhodli sa teda, že chcú u nás žiť plnohodnotne a zodpovedne, aby sa vedeli postarať o svoje rodiny. Smútok za domovom ich však neopúšťa a s príchodom Vianoc je ešte intenzívnejší. Napriek tomu chcú, aby ich deti mali pokojné a štedré sviatky, na aké boli zvyknuté doma. Zároveň sa však sčasti prispôsobia našim tradíciám a tento rok oslávia Vianoce na slovenský spôsob.
V článku sa dočítate:
- Ako sa zo zástupkyne riaditeľa školy stala robotníčka za pásom
- Mnohé rodiny opustili rozprávkový život a na Slovensku doslova živoria, len aby boli v bezpečí
- Čo si myslia o dezinformátoroch: Choďte sa presvedčiť na vlastnej koži
- Deti chcú mať slovenské Vianoce, aby sa nelíšili od slovenských spolužiakov
- Najkrajšie sviatky v roku strávia po našom, no s tradičným ukrajinským menu
Správam o útoku neverili
Ruská invázia Ukrajincov šokovala napriek tomu, že sa o nej v krajine hovorilo už tri dni predtým. „Vôbec sme neverili, že sa niečo také môže v 21. storočí stať. Zdalo sa nám to nereálne a absurdné,“ spomína Snežana.
Preto keď ich 24. februára o štvrtej ráno zobudil zvuk dopadajúcich rakiet na neďaleké letisko, bol to pre ne šok. „V prvý deň Rusi bombradovali ukrajinské letiská, my bývame len tri kilometre od jedného z nich. Zobudili sme sa na hluk, triasli sa nám sklá na oknách, vedeli sme, že je zle. Deti začali plakať a my sme sa rozhodli utiecť preč,“ spomína.
Sestry mali šťastie, že ich muži v minulosti pracovali na Slovensku, obrátili sa preto na svojho bývalého zamestnávateľa, ktorý im neďaleko Prievidze zabezpečil bývanie v starom domčeku. Dva dni po začiatku invázie už mladé ženy aj so štyrmi malými deťmi prešli cez ukrajinsko-slovenské hranice.
O nutnosti ujsť nepochybovali
Napriek tomu, že sú zo západnej časti Ukrajiny, ani na chvíľu nepochybovali o tom, že musia odísť. „Od začiatku útoku sme počúvali správy o tom, ako ruskí vojaci rýchlo postupujú a neváhajú zabíjať ženy a deti, bolo to niečo strašné. Ktorá matka by chcela vystaviť svoje dieťa niečomu takému? Mali sme strach, že sa rýchlo dostanú až k nám,“ spomína Snežana.
Ako väčšina rodín, nemali na prípravu a balenie veľa času, nebol ani priestor na to, aby so sebou brali veľa kufrov. Z domu odchádzali len s najnutnejšími vecami. Snežanin mladší syn Vasyľko mal v tom čase len štyri mesiace, najdôležitejšie preto bolo mať dostatok horúcej vody na zarábanie mlieka a jedlo pre ostatné deti.
Absolvovali vyčerpávajúcu cestu, osemhodinové čakanie na hraniciach a príchod do neznáma. Za ubytovanie v dvojizbovom starom dome s malou kuchyňou a kúpeľňou boli veľmi vďačné, no keď svoj dočasný domov prvýkrát uvideli, neubránili sa slzám.
„Ľudia si možno myslia, že Ukrajinci na Slovensko prišli z vypočítavosti v snahe zneužívať pohostinnosť, no nie je to tak. Väčšina z nás tu bývala v provizórnych podmienkach, ktoré sa ani len nepribližujú tým, aké máme doma,“ povedala Lily.
