NEDOŽERY-BREZANY. Divadelní ochotníci sú dobrovoľníci, nadšenci a milovníci divadla, amatérski herci, všetci tí, ktorí svojou láskou, talentom a snahou vdýchli život stovkám diel rôznych žánrov, a pre ktorých sa potlesk divákov stal tým najväčším úspechom.
V začiatkoch 20. storočia boli divadelní ochotníci inšpirovaní hlavne predstaveniami kočovných divadelných spoločností alebo školských predstavení. Divadelné hry často hrali v jednoduchých improvizovaných priestoroch počas letných prázdnin, fašiangov, Veľkej noci alebo Vianoc za réžie študentov, učiteľov i kňazov. Na javisku sa používala čeština, ktorú si herci slovakizovali a prispôsobovali si české texty svojej výslovnosti.
Herci sa sami líčili, šili si kostýmy, vyrábali kulisy z papiera, drevených lát či preglejky. Dokonca z lesa prinášali stromčeky a jedličky, ktorými vyzdobili javisko. Oponu urobili z posteľných plachiet, javisko vyhotovili z pozbíjaných drevených dosiek, svietilo sa pomocou petrolejových lámp a lampášov.
Po vzniku prvej Československej republiky začali divadlo hrávať rôzne spolky a združenia: hasiči, Červený kríž, remeselnícke a telocvičné jednoty, robotnícke i cirkevné spolky. Ochotníci sa orientovali na ľudovo zamerané hry a drámy, väčšinou zo sedliackeho života. Uplatňovala sa zásada: „ukázať ľudom jeho vlastný život so všetkými peknými i zlými stránkami“. Divadelný repertoár v tom čase tvorili hry obľúbených slovenských autorov: Jozefa Gregora Tajovského, Ferka Urbánka, Jána Palárika, Pavla Socháňa alebo Jozefa Hollého.
V rokoch 1932 – 1950 pôsobil v Nedožeroch (dnes Nedo-žery-Brezany) Divadelno-vzdelávací spolok Vavrinca Benedikta, ktorý v medzivojnovom období patril k naj-lepším divadelným spolkom na hornej Nitre. O jeho bohatej a činorodej činnosti svedčí aj skutočnosť, že tento spolok do roku 1944 odohral 31 kvalitných divadelných hier, usporiadal 23 večierkov a slávností, 25 rôznych prednášok, tri šachové turnaje, zúčastnil sa rozhlasových pretekov v Bratislave, celoslovenských divadelných pretekov (divadelné preteky bol dobový výraz pre divadelnú súťaž) v Turčianskom Svätom Martine (dnes Martin) a hosťoval na scéne Slovenského národného divadla v Bratislave.
V rokoch 1942, 1943, 1944 a 1946 zvíťazil na Okresných divadelných pretekoch v Prievidzi a bol držiteľom putovného pohára v skupine dedinských pokročilých krúžkov.
Myšlienka dvoch študentov
Pôvodcom myšlienky založenia spolku boli dvaja študenti Štefan Kobela z Nedožier a Ján Beňadik z Brezian. Dňa 30. októbra 1932 bolo do Obecného kultúrneho domu v Nedožeroch, prestavaného z ľudovej rímskokatolíckej školy, zvolané zhromaždenie približne 70 mladých ľudí z Nedožier a Brezian, ktorému predsedal Viktor Šmatlák, notár z Nedožier. Účelom zhromaždenia bolo založenie spolku, ktorého hlavnou úlo-hou bolo rozvíjať slovenský jazyk, šíriť vzdelanie a osvetu. Meno spolku navrhol Ján Beňadik po významnom nedožerskom rodákovi Vavrincovi Benediktovi, rektorovi Karlovej univerzity a autorovi prvej českej gramatiky.
Okrem divadelného poslania spolok spĺňal účel vzdelávací so zriadenou čitárňou a obecnou knižnicou, ktorú prevzal pod svoju správu. Spoločenstvo mladých nadšencov sa riadilo stanovami Ústredia slovenských ochotníckych divadiel v Turčianskom Svätom Martine a ročný členský príspevok bol sta-novený na 6 Kčs. Poplatok do čitárne pre nečlenov bol 0,20 Kčs za jeden večer, na úhradu svetla, kuriva a časopisov.
Okrem miestnych dobrodincov peňažnú podporu spolku poskytol aj Dobrovoľný hasičský zbor v Nedožeroch vo výške 3500 Kčs. Finančný dar bol použitý na kúpu zariadenia do čitárne a na vyhotovenie javiska.
Stolárska práca bola zadaná stolárovi z Nedožier Jáno-vi Slošiarovi a kováčska práca nedožerskému kováčovi Jánovi Solárovi. Opona bola objednaná od firmy Arnošt Polášek z Kyjova na Morave a maliarske práce urobil prievidzský maliar Andrej Gürtler mladší.
Prvým predsedom výboru spolku sa stal Štefan Kobela a podpredsedom Štefan Mokrý. Počas obdobia 1932 – 1950 sa na poste predsedu spolku vystriedalo päť predsedov: v rokoch 1932 – 1933 už spomínaný Štefan Kobela, 1933 – 1936 Štefan Mokrý, 1936 – 1940 Imrich Šimo, 1940 – 1946 Rudolf Richter a v rokoch 1946 – 1950 Jozef Uhrin.
Prvé verejné divadelné predstavenie nedožerských ochotníkov sa uskutočnilo v miestnosti Obecného kultúrneho domu v Nedožeroch 1. januára 1933. Spolok začal písať svoju bohatú tradíciu ľudovou drámou Hriešnica od Ferka Urbánka. Režisérom hry bol Ján Beňadik, ktorý predstavenie nacvičil s 26 hercami. Mužské divadelné kostýmy boli zapožičané zo šatne Ústredia slovenských ochotníckych divadiel v Turčianskom Svätom Martine a niektoré ženské kostýmy zapožičal pán Králik z Prievidze. Zvyšné kroje si každý musel zaobstarať sám.
Prvými ochotníckymi hercami spolku boli: Štefan Feješ, Jozef Hanúska, Anton Mokrý, Ján Mokrý, Štefan Mokrý, Valent Pekár, Ján Šimo, Jozef Šimo, Ignác Šimo, Imrich Šimo, Ján Škultéty, Peter Uhrin, Ján Vido, Ján Znamenák, Michal Znamenák, Valent Znamenák, Margita Jamrišková, Anna Mokrá, Anna Pekárová, Alžbeta Šimová, Anna Vrtáková, Františka Flímľová, Mária Stančíková, Helena Uhrínová a Petronela Vrtáková.
Druhým divadelným predstavením v roku 1933, s ktorým sa spolok po mesačnom nacvičovaní predstavil, bola dráma v 3. dejstvách Nový život od Jozefa Gregora Tajovského. O rok neskôr predviedli Urbánkovu veselohru Slobodní manželia.
Heslom nedožerských ochotníkov sa stala zásada: „Chceme prevýšiť samých seba“. Každé nové predstavenie bolo pre nich obrovským kusom svedomitej a vážnej práce.
S ďalšou veselohrou od Palárika Inkognito, ktorá učí milovať svoj národ, reč, pies-ne a kroje, sa predstavili v ro-ku 1935. Vyzdvihnuté boli prvotriedne výkony Imricha Šimu, Eleny Šimurkovej a Petronely Šimurkovej.
V apríli toho istého roku divadelný spolok odohral veselohru Jozefa Gregora Tajovského Ženský zákon v réžii Jána Šimu, ktoré malo veľký úspech nielen u divákov z Prievidze, ale aj z Nemeckého Pravna (dnes Nitrianske Pravno).
Učitelia režisérmi
Od roku 1935 sa v úlohe režiséra spolku striedali učitelia miestnej školy. V réžii učiteľa Floriána Surového ochotníci vystúpili s divadelnou hrou Tiene vojny (1935), s drámou Záveje od Vladimíra Hurbana Vladimírova (1936), s ľudovou veselohrou Strašidlo (1937) a s divadelnou hrou Kríž pod Lipami (1937) od Ferka Urbánka.
Miestny učiteľ Ján Mojš nacvičil komédiu Ivana Stodolu Bankový dom Kuvič a spol. (1937), ale aj drámu Hora volá od Milana Goutku (1938), ktorú s veľkým úspechom hralo Slovenské národné divadlo v Bratislave.
Riaditeľ školy Anton Jablonský uviedol s divadelníkmi dve hry, od Ivana Stodolu Bačovu ženu a Krutohlavcov od Ferka Urbánka, ktorá mala premiéru 14. marca 1940.
Aj v období slovenského štátu sa nedožerským ochot-níkom na poli divadelného umenia darilo rovnako. V réžii učiteľa Rudolfa Richtera odohrali ochotníci počas druhej svetovej vojny desiatky divadelných hier, za ktoré získali viacero ocenení.
V roku 1942 to bolo prvenstvo v druhých Okresných divadelných pretekoch v Prievidzi s hrou Jozefa Gregora Tajovského Sľuby. Zvláštnou cenou za najlepší herecký výkon bola odmenená Jozefína Blahová.
Tretie Okresné divadelné preteky v Prievidzi sa konali 25. – 27. februára 1943 v Kultúrnom dome v Prievidzi. Zúčastnilo sa ich pätnásť dedinských a mestských krúžkov a Spolok Vavrinca Benedikta opäť vybojoval prvé miesto s hrou Ferka Urbánka Pani richtárka.
V novembri 1943 postúpili na celoslovenské divadelné preteky konajúce sa v Turčianskom Svätom Martine a získali druhé miesto s možnosťou hosťovať v Slovenskom národnom divadle v Bratislave.
V ďalších rokoch 1944 a 1946 sa ochotníci z Nedožier zúčastnili štvrtých a piatych Okresných divadelných pretekov v Prievidzi s hrami Škriatok a Mariša.
Za Urbánkovho Škriatka v roku 1944 obhájil spolok v skupine dedinských pokročilých krúžkov putovný pohár po tretíkrát. Aj hra Mariša im priniesla víťazstvo v roku 1946 a súčasne nový putovný pohár, pretože prvý sa stal po trojnásobnom víťazstve spolku ich vlastníctvom.
V povojnovom období v roku 1947 sa divadelníci predstavili s hrou Bludár a s hrou slovenského dramatika Júliusa Barča Ivana Dvaja v réžii Jozefa Uhrína a riaditeľa školy v Nedožeroch Antona Jablonského.
Patričné zásluhy si divadelníci z Nedožier pripísali aj na inom než divadelnom poli – a to v oblasti kultúrno-os-vetovej práce. Spolok bol častým usporiadateľom alebo spoluorganizátorom viacerých kultúrnych podujatí, ktoré sa uskutočnili v obci Nedožery.
Súčasťou programu týchto akcií boli vystúpenia členov spolku, ktorých pútavé príhovory, poučné prednášky a recitácie dvíhali kultúrne povedomie obyvateľstva. Ich prvoradým cieľom bolo prostredníctvom spolkovej práce šíriť osvetu. Slúžiť na to mali prednáškové schôdze na odborné témy, debatné a literárne večierky, na ktorých sa preberali významní slovenskí spisovatelia, aby sa ľudia mohli oboznámiť so slovenskou literatúrou.
V roku 1938 spolok zakúpil rádiový prijímač, ktorý bol určený na vzdelávanie obyvateľstva, ale aj pobavenie poslucháčov v nedeľnom verejnom vysielaní.
Päťdesiate roky 20. storočia a nástup socializmu priniesli zmeny v ďalšom pôsobení spolku. Ochotníci z Nedožier síce pokračovali vo svojej divadelnej tradícii, avšak predstavenia boli v tom období už nacvičované pod patronátom spoločenských organizácií, ako boli Československý zväz mládeže, Telovýchovná jednota, Dobrovoľný požiarny zbor či Osvetová beseda. Počas svojej osemnásťročnej divadelnej činnosti Divadelno-vzdelá-vací spolok Vavrinca Benedikta odohral desiatky vynikajúcich divadelných predstavení.
Vďaka znamenitým hereckým výkonom svojich členov, ich láske k divadlu, usilovnosti a zanietenosti spolok dokázal, že ochotnícke divadlo bolo v období prvej Československej republiky na vysokej úrovni a že i na dedinách žili kvalitní herci.
Autor: Eliška Kolečanská
