Roky vás poznáme ako úspešnú manažérku, momentálne ako riaditeľku KaSS Prievidza. Ako sa máte?
Viete, každý z nás má dnes toľko problémov..., ale hľadám vždy pozitíva v negatívach a mám rada ľudí. Rada sa usmievam a mám radosť, keď sú ľudia spokojní. Ale keď mám povedať pravdu a byť úprimná, momentálne som trošku smutná zo všetkého, čo sa okolo nás deje. Ale snažím sa nepoddávať sa tomu.
Čo Vaše detstvo? Aké bolo?
Krásne.
To bola ale rýchla odpoveď. A čo mladosť?
Taká normálna. Na tú dobu. Aj keď... Jedna téma pre mňa dodnes nie je ľahká, ale Nováčania vedia, pretože poznali môjho otca. Poznali ho ako uznávaného majstra v chemických závodoch a odborníka na slaboprúd, úspešného futbalového rozhodcu, dobráka, ale súčasne ťažko chorého človeka, ktorý sa rád pozrel na dno pohárika. Naša mamina to v tomto smere mala veľmi ťažké. Spolu so sestrou sme sa každý deň báli, kto nám zaklope na dvere, aby nám oznámil, že si máme ísť niekam po otca. Obdivujem svoju maminu, že ho napriek tomu neprestala milovať. Vychovala nás prísnou rukou a vzhľadom k okolnostiam v skromnosti. Nechápte ma zle, nesťažujem sa, ani neľutujem, skôr naopak, možno niekoho, kto má pocit, že nemá práve ideálne podmienky na život, štúdium, osobnostný rast a následne dobrú prácu, inšpirujem.
Mamina nás naučila samostatnosti a pracovitosti. Nikdy sme nič nedostali zadarmo a od mladosti som každé jedny prázdniny brigádovala. Bola na nás prísna a zásadová, čo som podľa názoru mojich blízkych zdedila po nej.
Ste prísna? Nepôsobíte tak navonok.
No tak v prvom rade som prísna sama na seba. Viete, bez toho nemôžete mať nároky na iných. A tento model uplatňujem aj na svojich kolegov ako manažérka. Za všetko hovoria naše výsledky. Pracujeme často všetci pod tlakom a napriek tomu máme veľmi dobré kolegiálne a vôbec medziľudské vzťahy. Hovoria mi, že som prísna, ale spravodlivá. A tak by to asi malo byť.
Myslíte si, že dnešným mladým ľuďom chýba rešpekt?
To si ja nedovolím posudzovať. Podľa môjho názoru to majú mladí ľudia naozaj ťažké. Tlak okolia a vôbec tejto doby je enormný. Mnohí musia mať aj viac zamestnaní, aby uživili svoje rodiny a to nehovorím o tom, či si môžu dovoliť ísť napríklad na dovolenku, za kultúrou alebo sa kvalitne vzdelávať.
Spomínali ste letné brigády...
Brigády v mladosti ma riadne zocelili. Na strednej a vysokej škole som každé prázdniny brigádovala, pracovala v závodoch. Bola to fyzicky namáhavá práca – pásová výroba. Postavili ma k žienkam, ktoré tam roky pracovali. Samozrejme, že mi to prvé dni vôbec nešlo a kričali na mňa, že zdržujem výrobu a ony nesplnia denné plány. Nebolo to príjemné a každú prestávku som si v kúte poplakala, ale nikdy som z brigády neušla a vydržala do konca.
Aj si spomeniete, čo ste si za prvé zarobené peniaze kúpili?
Tak to už celkom nie, ale nikdy nezabudnem na jedno leto po skončení vysokej školy. Sestra v tom čase pôsobila v Nemecku ako učiteľka klavíra a našla mi tam brigádu. Bola som už vydatá a nemali sme ešte zariadený byt a ani automatickú práčku. Manžel mal v tom čase dve práce a bol dosť proti tomu, aby som tam išla, ale presadila som si svoje. Od rána do noci som upratovala a čistila rodinné domy. Po prvých dňoch som dostala od majiteľa jedného domu nepríjemný a ostrý list. V ňom mi dôrazne vysvetlil, že u nich sa separuje! Ak to teda ako dievča z východného bloku neviem, oni sú vyspelá a uvedomelá krajina. Nechal mi celý manuál, čo kam patrí. A nezabudol pripísať vyhrážku, že ak nebudem separovať, zaplatím mastnú pokutu, ktorá hrozila za neseparovanie. Tá predstava, že nezarobím, ale ešte aj zaplatím pokutu…preplakala som strachom niekoľko dní, na to by totiž nestačili ani moje ťažko zarobené peniaze. Našťastie sa tak nakoniec nestalo a my sme si kúpili práčku. A ja som sa tak v roku 1994 naučila separovať.
Viem o Vás, že už viac ako 30 rokov pôsobíte v Zbore pre občianske záležitosti mesta Nováky. Sobášite a aj vítate deti do života. To sú tie krásne okamihy, ktorými sprevádzate Nováčanov. Ale rovnako ich aj vyprevádzate počas ich poslednej rozlúčky. Ako sa to dá zvládnuť? Dá sa to naučiť?
Určite sa dá naučiť niečo memorovať. Recitujem od detstva a mám za sebou aj nejaké úspechy (víťazka celoslovenskej recitačnej súťaže – pozn. redaktora). Ale to ostatné sa asi naučiť nedá. Teda nedá sa zvyknúť si. Komunikácia s ľuďmi, ktorí pred pár hodinami prišli o milovanú osobu, musí byť empatická a citlivá. Veľký dôraz kladiem na kultivovanosť, dôstojnosť a osobitný prístup. Keď na mňa príde na obrade ľútosť alebo úzkosť, lebo poznám zosnulého či rodinu – čo je skoro vždy, lebo sme malé mesto – musím vedieť ovládať svoje telo. Samozrejme, už sa mi stalo, že som musela skrátiť báseň, lebo som cez slzy nevidela na text alebo som s plačom dokončila príhovor.
Pripraviť sa na obrad je aj preto nesmierne zložité. S pozostalými strávim aj niekoľko hodín. Vypočujem si životný príbeh, aby som dokázala čo najlepšie pochopiť a zoštylizovať rozlúčkovú reč. Veľmi dbám na to, aby zachytávala všetky dôležité okamihy života. To, ako sa mnohokrát cítim, vám ani nedokážem popísať. Môžem byť akokoľvek profesionál, emócie ma vždy dostanú. Pretože život je veľakrát všetko, len nie spravodlivý.
Viacerí mi o Vás nezávisle povedali, že ste pomohli ľuďom, ktorí sa ocitli v núdzi. Je to pravda?
Noooo asi je. Pomôžem, keď môžem. Keď to niekto nevyhnutne potrebuje, keď sa stane nešťastie alebo niekoho postihne choroba. Nerozmýšľam vtedy. Konám. Ale o tom nemusíte ani písať. Určite veľa ľudí pomáha. A to je to najdôležitejšie. Konať. Rýchlo. Nezištne.
Prečo ste sa rozhodli venovať charite, čo Vás ovplyvnilo?
Vždy som mala blízko k sociálnym témam. Nešťastie ľudí sa ma bytostne dotýka. A zažila som všeličo. Aj situáciu, keď som si všimla ešte ako učiteľka na základnej škole dievčatko, ktoré malo na telíčku tmavé pásy akoby od remeňa. Keď som sa jej pýtala, od čoho ich má, nechcela prezradiť. Keď som sa spýtala konkrétne, kto ju bije, rozplakala sa a povedala, že mama. Zavolala som si mamu do školy. Medzi štyrmi očami som s ňou viedla tvrdý a dlhý rozhovor. Poťažkala si na problémy v rodine, v manželstve a priznala, že si to vždy odnesie jej dcéra, ktorú v amoku zbije. Ešte dnes ma premkne hrôza. Je to neakceptovateľné! Dala som jej ultimátum, inak by som to okamžite riešila s kompetentnými úradmi. Našťastie sa to už nikdy nezopakovalo. A zo smutnej princeznej sa po čase stala usmievavá slečna, ktorá sa zrazu vedela tešiť a radovať. Predstava, že je veľa takýchto detí, mi vždy naháňa hrôzu. Treba pomôcť každému jednému dieťaťu. Keď pomôžeme len jednému, aj to je veľká vec.
Desať rokov ste organizovali aj veľkú charitatívnu akciu Vianočný sen. Ako si spomínate na toto podujatie?
Vianočný sen bol každoročne krásny niekoľkohodinový program v športovej hale, ktorý sa vypredal do posledného miesta za pár dní. Divákov lákal nielen atraktívny program, ale i to, že vďaka zakúpeniu lístka pomohli v predvianočnom období iným ľuďom. Výťažok z koncertu sme vždy poskytli sociálne slabším rodinám, rodinám po nešťastných udalostiach, organizáciám starajúcim sa o osamelé matky s deťmi...
Na jednom z týchto koncertov som ešte ako dieťa bola i ja, následne až doma z televízie som sa dozvedela, že v športovej hale počas podujatia niekto nahlásil bombu.
Ach, úprimne, z tohto sa mi ešte aj dnes dvíha tlak. Predstavte si, že viac ako pol roka dávate dokopy program, účinkujúcich, sponzorov, vytipujete si rodiny, ktorým výťažok odovzdáte, oni sa tešia a v ten deň, priamo na akcii, keď je plná hala ľudí, sedí tam 2500 divákov, dostanete pokyn od polície, že podujatie treba ukončiť, pretože niekto v hale nahlásil bombu. To sú situácie, keď ste skúšaný ako manažér. Rozvážne s chladnou hlavou musíte vymyslieť, ako ukončiť program, aby to vyzeralo prirodzene, bez náznaku, že sa niečo deje, aby ste bezpečne dostali rodičov a deti z haly, aby nenastala panika a aby sa nestalo nešťastie. Poznáme veľa prípadov, že pri panike, kde je dav ľudí, sa môžu udupať. To, že ste sa to dozvedeli následne až z televízie, je dôkaz toho, že sme situáciu zvládli.
Aj ste sa potom dozvedeli, kto v hale bombu nahlásil?
Nešlo mi to do hlavy, kto by niečo také robil? A hlavne prečo? Veď ide o charitu, nikoho nevyrušujeme, nerušíme nočný pokoj... Nakoniec to bol pán, ktorého SBS nechcela pustiť v hale do kaviarne na pivo, púšťali sme len divákov so vstupenkou. Takže pre jedno čapované sa nám takto pomstil.
Ako hodnotíte svoj doterajší život? Ste úspešná žena.
Podľa toho, čo vnímate ako úspech. Úspešný človek nemusí mať úspešnú kariéru. Je to podľa mňa ten, kto má v harmónii viac oblastí, ktoré sú dôležité pre život a pre jeho pocit šťastia. Pre mňa sú to rodina a dobré vzťahy. Vo svojom vnútri chcem mať vždy pocit, že trávim čas zmysluplne. I keď v súčasnosti všetci žijeme taký čudný svet, ktorý nás šokuje a ktorý akoby nám ani nepatril. Všetko podlieha iba kritike. Či zlyháte, či uspejete, či niečo robíte alebo vôbec nič, akoby všetko bolo márne a my sme odborníci na všetko. Už si veľmi želám, aby sme si povedali: „Hlavy hore, sme silní, všetko zvládneme “! Chce to len zvyšovať hodnotu svojej hlavy. Na to zabúdame. Učiť sa z vlastných chýb. Každý sa musíme postarať sám o seba. Nič nie je zadarmo a nemôžeme s natiahnutou rukou čakať, že sa o nás niekto iný postará. Začať sám od seba! Tak to predsa od mala učíme aj svoje deti.
Je také jedno príslovie, že “úspech sa neodpúšťa”. Stretávate sa s neprajnosťou?
A ako často. Podľa mňa by ale malo platiť príslovie “Šikovným patrí svet”. Snažím sa hlavne nevnímať a nezaoberať sa negatívnymi ľuďmi. Pretože to zväzuje ruky. Je to zároveň názorná ukážka malosti. Každý, kto je schopný, kto vie využiť svoje danosti a prednosti, kto sa vie uplatniť, kto vie zarobiť, kto vie robiť aj dve – tri roboty, kto sa vie v živote hýbať, tak namiesto obdivu utŕži veľakrát urážky a dehonestáciu. Obzvlášť my ženy sme stále nedocenené. Málokto vie uznať, že dotyčný človek je šikovný a schopný a preto sa mu darí. Ako môžeme ako národ rásť? Ako môžeme napredovať? Keď si závidíme jeden druhému aj chorobu. Mňa odjakživa úspech iných posúval. Nikdy som nezávidela ľudom, čo dosiahli, práve naopak, mňa to vždy inšpirovalo. Vždy som si povedala, keď to dokázal on alebo ona, musím aj ja. A makala som na sebe, aby som bola taká dobrá ako ten druhý. A to je cesta k úspechu a správnemu postoju k životu. Nie závidieť, ale inšpirovať sa byť lepší. A to sa týka aj súkromného života. Aj na dobrých vzťahoch musíme pracovať.
V komunálnych voľbách kandidujete na post primátorky mesta Nováky. V prípade vášho úspechu by mali Nováky po prvýkrát v histórii na svojom čele ženu. Aj v okolitých mestách vidíme ženy primátorky, no štatisticky je politika stále skôr mužským svetom. Ako sa na to pozeráte?
Nejde len o pohlavie. Ide o charakter človeka, jeho povahu, osobnosť. Ženy vo vedení začínajú byť našťastie v kultúrnom svete trend. Ide to postupne, malými krôčikmi a je to beh na dlhé trate. Keby bolo viac žien v politike, nebolo by ani toľko vojen. Žiadna matka na svete nevystaví dobrovoľne svoje deti nebezpečenstvu.
Asi viete, čo od života chcete. Čo ale nechcete?
To je ľahká i ťažká otázka zároveň. Nechcem, aby boli ľudia nešťastní, nechcem, aby sme boli na niekom alebo niečom závislí. Nechcem zdieľať negativitu druhých.
Život nám prináša do života ľudí, stretnutia a situácie, ktoré nás majú niečo naučiť, niekam posunúť a to sú skúsenosti, na základe ktorých zistíme, čo skutočne nechceme. Celý môj život je o stretnutiach s ľuďmi, komunikácii, spolupráci, kompromisoch, hľadaniach riešení. Pri mojej práci sa stretávam s osobami rôznych profesií, vzdelania a veku. Veľmi dobre sa cítim medzi mladými, pretože mi ukazujú iný pohľad na svet a dodávajú životnú energiu. Vo svojom veku sú múdrejší a rozhľadenejší ako sme boli my, možno aj preto, že majú omnoho viac príležitostí.
Mám veľa kamarátov a kolegov o generáciu mladších ako ja, s ktorými sa stretávam a diskutujem. Rada som však aj v spoločnosti starších inšpiratívnych ľudí, ktorých životné múdrosti a vitalita sú obdivuhodné. Spomínam si, keď som bola za mesto blahoželať najstaršiemu občanovi Novák, pánovi Jozefovi Daniškovi, ktorý sa dožíval v tom čase 103 rokov a rozprával mi s nadšením a energiou svoje životné príbehy. S otvorenými ústami som ho počúvala niekoľko hodín. Na moju otázku, „pán Daniška, povedzte mi návod, ako sa dožiť takého krásneho veku“, odpovedal: „ Treba stále pracovať, hmýriť sa, popri tom sa aj zabaviť, nikdy nevynechať dobrú tancovačku, potešiť sa s dievčatami a každý večer si dať za pohárik drienkovice. A čo je dôležité, netrápiť sa nenávisťou, závisťou a každý deň mať úsmev na perách.“
To znie veľmi pekne a pozitívne. Čo dodáva pozitívnu energiu vám?
Jednoznačne naša dcéra Naty. Človek, ktorý pre nás predstavuje celý vesmír. Sme si veľmi blízke. Máme milión spoločných tém. A teraz, keď je dospelá žena a mama, máme tém o niečo viac. Je to moja najbližšia, najlepšia priateľka a je mi radcom i pomocníkom. Milujem naše dve vnučky. Keď som neviem ako unavená z práce, keď som neviem ako rozladená z nepríjemných ľudí, a ony dobehnú za mnou a hodia sa mi do náručia, vtedy zabudnem na všetky starosti. Sme s manželom Tonkom šťastní ľudia.
Ďakujem za rozhovor.
Dana Horná
Začínala svoju kariéru ako pedagogička. Viac ako dve desaťročia pracovala v regionálnych i celoslovenských médiách a v mediálnej agentúre na riadiacich pozíciách. Neskôr bola riaditeľkou domu kultúry v Novákoch a aktuálne pôsobí ako riaditeľka Kultúrneho a spoločenského strediska v Prievidzi.
Objednávateľ: Mgr. Dana Horná
Dodávateľ: Petit Press a. s., IČO:35790253
Tlačová správa je komerčným textom a nijako neprezentuje názor redakcie. Za jej obsah a rešpektovanie zákonných noriem zodpovedá zadávateľ. Viac informácií na: https://www.petitpress.sk/uploads/media/pravidla_politicka_inzercia_4.2010.pdf
