V mladosti sa venoval vybíjanej, hádzanej, basketbalu, atletike. „Na vojne som stretol nejakých horolezcov a po návrate do civilu sme doma založili oddiel. Po revolúcii v roku 1989 si moji spolulezci založili firmy na výškové práce a zostal som sám,“ začal svoje rozprávanie.
Okolo päťdesiatky začal pociťovať problémy s chrbticou. „Dostával som mesocainové injekcie. Doktori zdvíhali varovný prst, strašili ma polovičnou invaliditou. Ja som začal rozmýšľať: chrbtica nedrží telo, ale držia ho svaly, ktoré mám ochabnuté. Preto som sa rozhodol opačne ako doktori, hýbať sa. Rodina mi zohnala paličky a začal som chodievať na Vtáčnik,“ pokračoval Karak.
Po roku „nordic walkingu“, ktorý sa vtedy ešte v našich končinách tak nevolal, bolesti chrbta zmizli. „Chrbát mi zosilnel tak, že s ním nemám problémy dodnes. Popritom som si veľmi zlepšil kondíciu. Jeden maratónec mi povedal, že s takou by som mohol behávať maratóny. Ale mňa také nebavili, chcel som byť v prírode a kopcoch.“
EŠTE SA DOČÍTATE
- Aká je príprava na ultratraily
- O Ultra Traile du Mont Blanc
- Prečo Karak nedokončil svoj prvý UTMB
- Na ktorom behu sa ocitol na stupňoch víťazov ako vôbec prvý Slovák
- Aké zmätky vládli na štarte UTMB 2022 a prečo ho nedokončil
- Prečo sa už na štart týchto pretekov nepostaví
V roku 2006 stanovil rekord v počte výstupov na Vtáčnik, za 24 hodín ich absolvoval desať a o osem rokov prekonal sám seba, keď za 47 hodín urobil dokonca 16 výstupov.
Kostoľan medzitým zistil, že sa na Slovensku behávajú pohárové preteky do vrchu. „Prihlásil som sa na ne rok po mojom prvom rekorde výstupov na Vtáčnik, v 2007-om. Stretol som veľmi dobrých, prajných ľudí, komunitu bežcov, v ktorej sa mi hneď zapáčilo. Najprv som začal s krátkymi behmi do 10km s prevýšením do tisíc metrov.“
