Ráztočan v rozhovore spomína na svoje hráčske časy, futbalové začiatky rodáka Martina Škrtela či kultúru na dedinských zápasoch.
Máte v šiestej lige medzi hráčmi veľa známych?
Budem mať 43 rokov a do tridsiatky som hrával za Ráztočno. Kvôli zdravotným problémom som prestal, je to už nejakých trinásť rokov. Hráči zostarli, veľa ich ešte hráva, za tie roky poznám viacmenej všetkých.
Nehovorím, že sme všetci kamaráti, je tam nejaký vzájomný rešpekt, snažím sa s nimi vystupovať kamarátsky. Keďže som hrával futbal odmalička, tak to viem na ihrisku vnímať inak.
Hovorievam im: Som s vami kamarát pred a po zápase, ale na ihrisku ste hráči a ja som rozhodca.
Neprižmúrite niekedy oko pri známych hráčoch?
Poznajú ma, niekedy si to „zliznú“ aj navyše. Samozrejme, keď si zaslúžia.

Je pre rozhodcu dôležité, aby predtým sám aktívne hrával futbal?
Obdivujem chalanov, ktorí sa zdvihnú z gauča a povedia: Chcem byť rozhodca, ísť nato. Vo výnimočných prípadoch to môže fungovať.
Byť ako hráč na ihrisku a vnímať futbal, vtedy je oveľa jednoduchšie sa preniesť do úlohy rozhodcu. Vie sa inak pohybovať po ihrisku a cítiť hru, to sa nedá naučiť len tak.
Hráčska prax je veľmi vítaná a dôležitá. Hlavne to viem posúdiť sám na sebe.
EŠTE SA DOČÍTATE:
- Či si Ficel niekedy po zápase uvedomil svoju chybu
- Koľko zápasov za víkend absolvuje
- Aké dve „pikošky“ vyzradil na Martina Škrtela
- Prečo bolo lepšie, keď Škrtel hrával v Petrohrade
- Či niekedy kompenzoval svoje chybné rozhodnutie
- Či ho chcel niekedy niekto podplatiť
- Prečo si myslí, že kultúra na štadiónoch išla dole
Už sa vám niekedy po zápase stalo, že ste si uvedomili, že ste urobili chybu?
Snažím sa to eliminovať. Ale samozrejme, sme ľudia a sme omylní. Rozhodca má na ihrisku na rozhodnutie pár sekúnd, keďže sme bez VARu.