Pani riaditeľka, koľko rokov pôsobíte ako riaditeľka Strednej zdravotníckej školy v Prievidzi? Aké boli vaše hlavné dôvody, že ste si zvolili povolanie pedagogického charakteru?
Priznám sa, že dôvody, pre ktoré som sa rozhodla pre „učiteľovanie“, si celkom presne nepamätám. Pamätám si však, že keď prišiel čas podať si v štvrtom ročníku gymnázia prihlášku na štúdium, táto profesia bola na prvom mieste. Myslím si, že dôvodom bola moja maminka, ktorá bola tiež učiteľka a školstvo bolo u nás častou témou rozhovorov. Máme však rozdielnu aprobáciu – ona vyučovala slovenčinu, ja som matematikárka. Tejto profesii sa už venujem 33 rokov. Počas môjho pracovného života som však vystriedala povolanie učiteľky s funkciou zástupkyne riaditeľky školy na prievidzskom gymnáziu, riaditeľky piaristickej spojenej školy, momentálne som druhý rok riaditeľkou Strednej zdravotníckej školy v Prievidzi. Každé obdobie malo svoje čaro. „Učiteľovanie“ je krásne priamym a častým kontaktom s mladými ľuďmi, ktorí nás úplne prirodzene nabíjajú mladíckym elánom a nútia držať s nimi krok (v obliekaní, technológiách, myslení...). Obdobie „riaditeľovania“ na piaristickej škole mi dalo veľa skúseností so všetkými druhmi/stupňami škôl v slovenskom školskom systéme – od materskej školy cez základnú školu až ku gymnáziu a strednej odbornej škole. Mojou „srdcovkou“ bola SOŠka - na nej som zaviedla nové odbory, ktoré sú stále žiadané a je o ne zo strany deviatakov záujem, čo ma veľmi teší.
Byť riaditeľkou na Strednej zdravotníckej škole je pre mňa zase veľkým zážitkom, priam vzrušujúcim – budujem spolu so svojimi kolegami úplne novú vzdelávaciu inštitúciu, ktorá je v regióne mimoriadne potrebná. Výchova a vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov je mojím príspevkom k spoločenskej zodpovednosti a pomoci regiónu, v ktorom žijem. Spolupracujeme pri tom s nemocnicou v Bojniciach. Verím, že aj našim pričinením sa bude poskytovanie zdravotnej starostlivosti zlepšovať. Nemyslím len po odbornej stránke, ale aj ľudskej – ľudskosť je pri liečení pacientov mimoriadne dôležitá. Toto je môj cieľ – vybudovať kvalitnú zdravotnícku školu, ktorej absolventi budú prispievať ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti v našom regióne. Mojim cieľom je teda cesta od dobrej školy/dobrého vzdelania k dobrému zdravotníkovi.
Dnes veľa ľudí porovnáva vzdelávací systém s tým pred rokom 1989. V čom je podľa vás súčasné školstvo iné? Je náročnejšie pre učiteľov i študentov?
Dnešné školstvo je skutočne iné ako pred rokom 1989. Nemôžeme sa tomu čudovať, veď aj naša spoločnosť sa mení. Mení sa trh práce, menia sa požiadavky na absolventa, menia sa podmienky života, vznikajú nové príležitosti (technologický rozvoj...), ale aj problémy (klimatická zmena, životné prostredie..) a vzdelávanie na to musí reagovať. To, čo ja osobne považujem za náročné, je prijať fakt, že časté zmeny sú súčasťou nášho života a že so stereotypmi neprežijeme. Videli sme to práve v náročnom kovidovom období, kde sme zo dňa na deň museli prejsť z prezenčného na dištančné vzdelávanie a museli sme sa popasovať s technológiami vo vzdelávaní. Vo verejnosti občas počuť názor, že školstvo pred rokom 1989 bolo lepšie. Ja s týmto názorom nesúhlasím. Áno, aj mne občas chýba, že už so žiakmi nepočítam integrály a derivácie. Dnešní maturanti totižto už derivovať a integrovať nemusia vedieť. Ale vedia používať digitálne technológie spôsobom, o ktorých sa maturantom v roku 1989 ani nesnívalo. Sú teda naozaj horší? Určite nie. V období pred rokom 1989 za nás cenzúra riešila, čo je v správach dobré a čo zlé, čo je správne a čo nie. Dnešní mladí ľudia sa musia v tom množstve informácií sami vyznať. Musia teda vedieť kriticky myslieť. Aj toto je nová zručnosť, ktorú by mali získať vo vzdelávacom systéme. Takže na záver: dnešné školy nie sú ani lepšie ani horšie ako pred rokom 1989, sú jednoducho iné. A dnešní študenti sú rovnakí ako pred rokom 1989 – niektorí sa radi učia a radi chodia do školy, iní nie. Úlohou nás pedagógov je okrem budovania vedomostí a zručností našich žiakov a študentov prispieť k tomu, aby do školy radi chodili, získali lásku k vzdelávaniu, poznaniu a k múdrosti.
Okrem tejto funkcie pôsobíte aj ako poslankyňa TSK? Čo vám táto funkcia prináša?
Byť poslancom (obce, mesta, kraja, NR SR) ja osobne vnímam ako službu verejnosti. Ako možnosť prispieť k lepšiemu životu a k lepším službám obyvateľov (obce, mesta, kraja, Slovenska). Počas obdobia vykonávania môjho mandátu som sa venovala problematike škôl (ako členka školskej komisie) a problematike bojnickej nemocnice (ako členka jej dozorného orgánu). Čo mi táto funkcia prináša? Veľmi veľa som sa naučila a spoznala veľa múdrych a dobrých ľudí, ktorých si vážim a ktorí ma obohatili.
Náročné povolanie riaditeľky školy a poslankyne TSK. Ostáva vám čas na rodinu a vaše záľuby, ktoré sú veľmi dôležité pre načerpanie novej energie?
Povedať, resp. napísať, že na záľuby a relax nemám čas, znie ako klišé .... ja budem úprimná – snažím sa ho nájsť. Rada lúštim sudoku, a to sa dá aj cez reklamnú prestávku počas televíznych novín. Mám rada dobrú kávu a prechádzky do dobrej kaviarne. Mám rada dovolenky a cestovanie, návštevu zaujímavých miest, medzi ktoré patrí aj Praha, kde žije a pracuje moja dcéra. Takže viem si nájsť čas aj na svoju rodinu. A viem si nájsť čas aj na sledovanie slovenskej politickej scény. Je to síce moja záľuba, žiaľ, nie je to relax... je to skôr smutný príbeh... nepáči sa mi, ako sa robí politika na Slovensku. Nepáči sa mi, že politici nepoužívajú argumenty pri obhajovaní svojich názorov, resp. legislatívnych návrhov, ale útoky, osočovanie, hrubý slovník... Keď počujem nadávky politickému oponentovi od vysokých predstaviteľov štátu, kladiem si otázku, ako môžem očakávať od našich študentov, že vulgarizmy nebudú používať a ako im vysvetliť, že podľa školského poriadku je to zakázané? Nepáči sa mi, že sa devalvuje vzdelanie – sme asi jediná európska krajina, kde politici za plagiátorstvo zo svojich funkcií neodstupujú. Môžem potom od svojich študentov očakávať, že nebudú odpisovať? Mám však rada aj romantické filmy a príbehy so šťastným koncom. A tak verím, že raz...časom možno bude aj príbeh o slovenskej politike a jej predstaviteľoch príbehom so šťastným koncom, čím myslím na to, že sa konečne do politiky dostanú osoby a osobnosti, ktoré budú môcť byť pre mladých ľudí vzorom.
