Po slávnostnej prísahe ide každý k svojej rodine. A vtedy zistia, že ich blízki sa poznajú, pretože sú rodina. Mladí muži boli bratranci z druhého kolena. Na prvý pohľad banálny príbeh, drobná epizóda. A predsa vyprovokovala Jána Gajdošíka z Prievidze k zaujímavému činu. „Mrzelo ma, že títo naši chlapci ani netušili, že sú rodina. Keď som bol dlhšie doma, rozhodol som sa zostaviť náš rodostrom. Postupne som oslovoval ostatných členov rodiny, aby bol rodostrom kompletný.“
Od Lukáča po Emmu Ipek
Neostalo však len pri tom. Ján Gajdošík pripravil aj stretnutia týchto rodov. Ako prvý sa stretli Mendelovci v roku 2001, potom nasledovali Švorcovci, Gajdošíkovci a tento rok sa v kanianskom dome kultúry zišiel rod Minichovcov. Prvou generáciou boli Manželia Jakub a Anna Minichovci z roku 1861, ktorí žili v Koši. Narodili sa im štyri deti: Valent, Anna, Zuzana a Mária. Tí priviedli na svet ďalšie deti, z ktorých ešte dodnes viacerí žijú. Celkovo má tento rod už šesť generácií. Každý jej člen má svoje číslo. J. Gajdošík vysvetľuje: „Moja vnučka má napríklad číslo 56311. Každá jedna číslica má svoju výpovednú hodnotu. Posledná jednotka hovorí, že moja vnučka je prvým dieťaťom mojej dcéry, ktorá sa nám tiež narodila ako prvá. Ostatné čísla patria jej ďalším predkom, presne podľa toho, koľkí v poradí medzi súrodencami prišli na svet.“
Stretnutie asi 130 členov rodu Minichovcov malo veľmi príjemnú atmosféru. Začalo sa už omšou v košskom kostole, pokračovalo na cintoríne, pri hrobe Jakuba Minicha. Neskôr sa všetci presunuli do Kanianky, kde už mal každý na šatách pripnutú stužku s farbou, ktorá patrila jednej zo štyroch vetiev. Na začiatku zaznela báseň, pieseň A v tej našej dolinôčke, nasledoval prípitok. Tanec a výborná zábava boli prerušované rozprávaním zástupcov každej rodinnej vetvy. Nechýbali vzájomné stretnutia, spomínania, ale aj upresňovanie údajov v rodostrome. Kytice kvetov dostal najstarší a najmladší člen rodu. Je to symbolika, že síce najstaršia generácia pomaly odchádza, no stále sa rodí nová. Lukáč Minich má už 84 rokov a práve on bol na stretnutí najstarší. Je vnukom Jakuba a Anny Minichovcov a spomína si na nich len v najlepšom. „Oni ma predsa vychovali, starali sa o mňa, boli veľmi dobrí. Len som veľmi rýchlo odišiel z domu, oženil som sa. Bol som aj na fronte, prešiel som kus sveta,“ spomína pán Minich. Pracoval na železnici a zasvätil jej celý svoj život. Dlho žil v rodnom Koši, teraz sa usídlil spolu s manželkou Máriou v Prievidzi.
Najmladšia členka rodu Minichovcov má celý život ešte len pred sebou. No už teraz sa zdá, že bude naozaj pestrý. Kým jej otec je Slovák, mama pochádza až z Turecka. Aj preto má až dve mená: Emma Ipek Švorcová. „Veru, náš rod sa rozrástol natoľko, že neraz zasahuje až do zahraničia, o všetkých kútoch Slovenska ani nehovoriac. Mnohí sa vracajú do svojho rodiska často po dlhých desiatkach rokov. A vracajú sa veľmi radi,“ hovorí Ján Gajdošík.
Láska, Bože, láska...
Na stretnutí rodu Minichovcov sme stretli aj Jána Píša. Pred piatimi rokmi bol vládnym splnomocnencom a generálnym komisárom pre slovenskú účasť na svetovej výstave v nemeckom Hannoveri. „Bola to náročná práca, no myslím si, že je oveľa zložitejšie zorganizovať veľké stretnutie rodiny, ako to urobil Janko Gajdošík. Dal dohromady ľudí, ktorí by inak ani nevedeli, že majú spoločné korene. Žijem už síce v Martine, no na hornú Nitru sa vždy rád vraciam, zvlášť na takéto stretnutia. Je tu vynikajúca atmosféra a človek si uvedomí, že niekam patrí,“ vyznal sa J. Píš a pridal drobný príbeh zo svojej rodiny, aký dokáže napísať len sám život. „Ako malé dieťa som nechápal, prečo moji starí rodičia, z otcovej aj maminej strany, sedeli napríklad pri návštevách ďalej od seba, prečo bol medzi nimi akýsi odstup. Až neskôr som sa dozvedel, že starý otec z otcovej strany a stará mama z maminej strany boli ako mladí ľudia do seba veľmi zaľúbení. No ich láska nebola nikdy naplnená, lebo ona patrila k bohatšej gazdovskej rodine, on zas k chudobnejšej. Každý z nich si našiel iného životného partnera. No osud to zariadil tak, že ich deti sa nakoniec stali manželmi a to boli moji rodičia. Hovorí sa, že keď starký umieral, prišla sa s ním jeho veľká láska rozlúčiť... Aj to bol dôkaz, že láska, ktorú k sebe cítili ako mladí, nikdy nevyprchala.“
Aj takýto príbeh teda patrí do histórie rodu Minichovcov. Jeho dnešní súčasníci píšu vlastné kapitoly života. A určite tou významnou je aj ich stretnutie, snaha, aby sa bližšie spoznali, upevnili rodinné zväzky a utvrdili sa, že niekam patria.