A práve dvadsaťdva seniorov, bývalých študentov 11. A triedy Jedenásťročnej strednej školy v Prievidzi (dnešné gymnázium), zasadlo v piatok uplynulého týždňa opäť do školských lavíc. Za katedrou bola aj ich triedna profesorka Lujza Mária Klinovská. Mali si čo povedať, veď rieka ich života zanechala a zanecháva po sebe výraznú stopu. Spomínali, smiali sa, žartovali.
Obradnou sieňou Mestského úradu v Prievidzi znie gaudeamus igitur, bývalí maturanti začínajú spievať. Primátor mesta Ján Bodnár privíta ich, ale aj triednu profesorku Lujzu Klinovskú. Práve jej venuje časť svojho príhovoru, pretože nedávno oslávila pekné životné jubileum. Pani profesorka učila na prievidzskom gymnáziu tridsať rokov. Pod jej pedagogickou taktovkou vyštudovali stovky mladých ľudí, jej školská kronika bola ocenená UNESCOM. Za celoživotnú pedagogickú prácu bola Lujza Klinovská odmenená Cenou primátora mesta Prievidza. A nielen ňou. Najmä pozornosťou svojich bývalých žiakov. Prijatie u primátora jej pripravili ako darček, prekvapenie.
Ak by ste očakávali, že takéto dojímavé stretnutie sa nezaobíde bez sĺz, ste na omyle. Bolo tu skutočne veselo. Triedna profesorka rozprávala o svojich žiakoch s láskou, spomínala na viťúzstva, ktoré postvárali. Ale i na to, ako jej študenti, medzi nimi i Bohuš Vaňo, pomáhali pri skladaní tehly. „Ja som ich za to odmenila. Darovala som im slovník cudzích slov, napísala do neho venovanie. Zábavné ich bolo potom sledovať na vyučovaní, keď sa tvárili, že nerozumejú nejakému slovu a slovník vytiahli.“
Slávnostný prípitok a skvelá atmosféra. O sebe začína vravieť Dezider Finta, ktorý na stretnutie po päťdesiatich rokoch cestoval až z Písku, celých 540 kilometrov, Anton Beňadik prišiel zo stovežatej Prahy, moderátor Marián Krčík predstavoval ďalších spolužiakov. Spoločným menovateľom všetkých slov však bola úcta k triednej profesorke Lujzi Klinovskej, a obdiv prievidzskému gymnáziu. Nezáleží, či boli vynikajúci, alebo priemerní študenti, zhodli sa, že táto škola ich skutočne dobre pripravila do života.
Človek nikdy nezastaví čas. Preto skončilo aj prijatie maturantov spred päťdesiatich rokov. Zápisom do pamätnej knihy mesta. mesta, ktoré sa v ich mysliach spája s mladosťou, prvými láskami, sklamaniami i nenaplnenými túžbami.
