PRIEVIDZA. Prievidzský rodák a odchovanec Miloš Krško patril k oporám reprezentačnej dvadsaťjednotky na prelome tisícročia. Zviditeľnenie v národnom drese mu pomohlo k zisku zahraničného angažmánu v Brne. No to nebolo všetko. MY Hornonitrianske noviny získali v rozhovore so 41-ročným trénerom Partizánskeho exkluzívny pohľad do zákulisia olympijského turnaja či gruzínskeho pôsobenia v Diname Tbilisi.
Celý rozhovor nájdete aj v najbližšom tlačenom vydaní týždenníka MY Hornonitrianske noviny.
Začnime pri významnom období slovenskej reprezentácie. Kvalifikácia dvadsaťjednotky na majstrovstvá Európy 2000. Ako mužstvo na začiatku odhadovalo svoju silu?
Ja som sa k tímu pridal až v polovici kvalifikácie, čiže žreb som až tak neprežíval. Dostal som pozvanie na monitorovanie hráčov, ktorí mali byť pripravení v prípade, že by sa niekto zranil alebo vykartoval. Až vtedy som sa začal zaujímať o našich súperov. Mali sme v skupine Portugalsko, Rumunsko, Maďarsko a Azerbajdžan. Nikto nečakal, že by sme pozbierali dostatočný počet bodov na umiestnenie sa na prvých miestach. S pribúdajúcimi zápasmi sme zrazu patrili k mužstvám hrajúcim o špicu skupiny.
Po postupe zo skupiny vás čakala baráž proti Rusku. Ich tréner vtedy vyhlásil, že Slovensko je ľahký súper. Ako ste tieto slová vnímali?
Rusi boli favoriti. Myslím, že v kvalifikácii inkasovali málo gólov. Asi dva. Bolo to taká európska Brazília. My sme nemedializovali naše ambície, ale chceli sme sa pobiť o postup. Mali tam Vladimíra Buta, ktorý už v tom čase hrával v Dortmunde, o čom sa nám ani nesnívalo.
Asi nás aj podcenili. Pamätám si, že v prvom polčase boli lepší, hralo sa častejšie pred našou bránou. My sme asi len dvakrát zaútočili. Ja aj nebohý Marián Čišovský sme asi dvakrát vykopávali loptu spred našej bránkovej čiary. V druhom polčase sa hra vyrovnala, dali sme jeden gól a senzačne vyhrali. Pred odvetou už boli Rusi vo vyjadreniach oveľa opatrnejší.
Barážový dvojzápas s Ruskom ste vyhrali s výsledkami 1:0 a 3:1. Pociťovali ste pred európskym šampionátom už svoju silu?
Áno, už sme si to uvedomovali a ani ľudia nás už príliš neodpisovali. Skupina na šampionáte bola náročná: Turecko, Anglicko a Taliansko. Vedeli sme, že Angličania na olympiádu nemôžu postúpiť, preto by nám aj tretie miesto v skupine vedelo zaručiť miestenku do Sydney. Kľúčový bol hneď prvý zápas s Tureckom, ktorý sme vyhrali.
Prakticky sme vedeli, že ak ich zdoláme, pootvoria sa nám dvere na olympiádu. Avšak v tých časoch doniesli striebro hokejisti z majstrovstiev sveta, takže sme ich chceli napodobniť. Potom prišla remíza s Talianskom, ktoré malo hviezdne mužstvo. Andrea Pirlo, Gennaro Gattuso, Christian Abbiati. Famózni futbalisti, na ktorých sme sa pozerali dovtedy len v televízii. Aj bod získaný z tohto stretnutia bol dobrý.
Rozhodujúci zápas s Anglickom sme zvládli a vyhrali 2:0. Škoda, že postupový systém posielal do finále len víťazov skupín. Mužstvá z druhých miest hrali o bronzové medaily. Troška smutne sme sa pozerali na Česko, ktoré sa dostalo do boja o zlato. Zavládlo mierne sklamanie, ale na druhej strane sme oslavovali miestenku na olympiádu. Španieli to v zápase o bronz využili a nám tak zostalo 4. miesto.
Čo je podľa vás pre futbalistu viac? Európsky či svetový šampionát alebo olympiáda?
Myslím si, že to Euro či majstrovstvá sveta sú vyšším stupňom podujatia. No zažiť olympiádu na prelome tisícročia bol zážitok. Chceli sme ukázať, že patríme medzi šestnásť najlepších mužstiev sveta.
Ako sa vám páčila Austrália? Predpokladám, že ste tam bol vtedy prvýkrát.
Áno. Tá vzdialenosť bola aj našou výhodu. Odleteli sme už 1. septembra, pričom olympiáda začínala až 15. septembra. Mali sme dva týždne na aklimatizáciu, čiže aj možnosť pozrieť si krajinu. Prvý kemp bol v Perthe, kde boli perfektné podmienky. Odohrali sme tam aj prípravné zápasy. Turnaj odštartoval v Brisbane, kde bol obrovský a nádherný štadión.
Ako si spomínate na zápasy v skupine? Pripomeniem súperov – Brazília, Japonsko a Južná Afrika.
Začínali sme s Brazíliou. V úvode sme mali rešpekt, no ten rýchlo opadol. Hrali sme s nimi vyrovnanú partiu a strelili sme aj vedúci gól. Potom sme im však dovolili rýchlo vyrovnať. Neskôr prišiel náš vlastný gól a v závere pri našom vabanku nám zasadili „kanárici“ tretí úder. Bola to škoda, i keď sme podali dobrý výkon.
Na Japoncov sme si už viac verili. Tento zápas si dobre pamätám, pretože po mojej chybe sme inkasovali gól. Nakoniec sme s nimi prehrali, čím sa rozplynula šanca na postup. Zostávalo nám tak zakončiť turnaj víťazstvom, čo sa nám proti Južnej Afrike podarilo.
AJ TOTO SA DOZVIETE
- Aké to bolo brániť Ronaldinha
- Či je viac olympiáda alebo európsky či svetový šampionát
- Aké ponuky mal Miloš Krško po olympijskom turnaji
- Čo v Slovane Bratislava nefungovalo
- Aké rozdiely boli medzi Gruzínskom a Slovensko
- Ako prebiehal útek pred vojnou
- Prečo nenastúpil za gruzínsku reprezentáciu a ako sa tam oslavuje titul
