MALINOVÁ. Srdce sa mu rozbúchalo ako pred písomkou, alebo diktátom zo slovenčiny. Tentoraz však nesedel v školskej lavici. Stál pred inou závažnou skúškou svojich schopností.
V ruke držal čiernu panvicu na ryžovanie zlata, vedľa kovovej nádrže, takzvaného cleimu s vodou ho čakalo plné vedro piesku.
A v ňom zamiešaných neurčitý počet pravých zlatých zrniečok. Koľko ich je, netušil. To vedeli iba organizátori, ktorí súťaž pripravovali a rozhodcovia. Všetky ich musí dokázať čo najrýchlejšie nájsť. Klasickým spôsobom, ako to stáročia robili zlatokopi.
Bojnice zožali väčší úspech ako Omán či Jamajka, hovorí cestovateľka Katarína Kovácsová ČítajteO chvíľu sa totiž malo v českom Novom Kuníne začať finále 28. Majstrovstiev sveta v ryžovaní zlata v kategórii junior, teda chlapcov do 16 rokov. Zlatokopov sa tam v auguste tohto roka z celého sveta zišlo okolo štyristo.
Zlaté ióny má v krvi
Pozrel sa na svojich susedných súperov. Taliana, Poliaka, Čecha, Rakúšana... Poznal ich už zo semifinále. Iba deväť z viac než dvadsať jeho vrstovníkov sa spolu s ním prebojovalo do finále. Sú skutočne dobrí. Videl ich, ako zručne dokážu vo vode pracovať s panvicou plnou piesku. Potom sa upokojil. Však to isté ovláda aj on. Musí si veriť. Dokázal to už neraz.
Sústredil sa už len na povel k štartu. Keď zaznel, už nemyslel na nič iné, len opatrne nakladal piesok na panvicu a tiež opatrne, no dostatočne rýchlo, ňou krúžil vo vode. Jedenkrát... dvakrát... trikrát.
A znovu. Piesok sa z nej každým pohybom strácal. Až bolo vedro prázdne a na panvici ho zostalo sotva za hrsť. Ale mimoriadne vzácneho.