MALINOVÁ. Srdce sa mu rozbúchalo ako pred písomkou, alebo diktátom zo slovenčiny. Tentoraz však nesedel v školskej lavici. Stál pred inou závažnou skúškou svojich schopností.
V ruke držal čiernu panvicu na ryžovanie zlata, vedľa kovovej nádrže, takzvaného cleimu s vodou ho čakalo plné vedro piesku.
A v ňom zamiešaných neurčitý počet pravých zlatých zrniečok. Koľko ich je, netušil. To vedeli iba organizátori, ktorí súťaž pripravovali a rozhodcovia. Všetky ich musí dokázať čo najrýchlejšie nájsť. Klasickým spôsobom, ako to stáročia robili zlatokopi.
Bojnice zožali väčší úspech ako Omán či Jamajka, hovorí cestovateľka Katarína Kovácsová Čítajte O chvíľu sa totiž malo v českom Novom Kuníne začať finále 28. Majstrovstiev sveta v ryžovaní zlata v kategórii junior, teda chlapcov do 16 rokov. Zlatokopov sa tam v auguste tohto roka z celého sveta zišlo okolo štyristo.
Zlaté ióny má v krvi
Pozrel sa na svojich susedných súperov. Taliana, Poliaka, Čecha, Rakúšana... Poznal ich už zo semifinále. Iba deväť z viac než dvadsať jeho vrstovníkov sa spolu s ním prebojovalo do finále. Sú skutočne dobrí. Videl ich, ako zručne dokážu vo vode pracovať s panvicou plnou piesku. Potom sa upokojil. Však to isté ovláda aj on. Musí si veriť. Dokázal to už neraz.
Sústredil sa už len na povel k štartu. Keď zaznel, už nemyslel na nič iné, len opatrne nakladal piesok na panvicu a tiež opatrne, no dostatočne rýchlo, ňou krúžil vo vode. Jedenkrát... dvakrát... trikrát.
A znovu. Piesok sa z nej každým pohybom strácal. Až bolo vedro prázdne a na panvici ho zostalo sotva za hrsť. Ale mimoriadne vzácneho.
