BOJNICE. Rodák z Boščíc na východe Slovenska sa nazmazateľne vpísal do novodobej histórie bojnického zámku, v ktorom strávil 43 rokov svojho života. Vyštudoval históriu umenia, na svojom konte má stovky obrazov a dvanásť publikácií o umení a znalectve v umení.
V rozhovore prezradil, prečo nikdy nechcel robiť v múzeu, ako vznikol nápad zorganizovať Medzinárodný festival duchov aj strašidiel a prečo zanikol, ktoré sú jeho najväčšie profesionálne úspechy, čomu sa chce venovať po odchode z postu riaditeľa zámku a prečo v jeho dome nevisí žiadny obraz.
Kam siahajú začiatky vašej vášne k umeniu?

Ako dieťa ma zaujal obrázok partizána. V tom čase som sa hrával na vojakov, lákal ma však nielen partizán, ale aj spôsob, akým bol stvárnený. Tak som si ho nakreslil a odvtedy medzi mnou a umením niečo preskočilo. Od trinástich rokov som sa celý život zaoberal umením, ktoré je nielen mojou prácou, ale aj relaxom. Doteraz sa dokážem na obrazy pozerať štyri hodiny a odhaľovať detaily.
Aká bola vaša vysnívaná profesia?
Umenie som bral romanticky, predstavoval som si, že budem učiť a prednášať, že budem o umení písať, robiť výstavy. No realita bola iná a ukázalo sa, že okolo umenia treba vedieť veľa praktických vecí, ktoré pre mňa boli cudzie. Naučil som sa ich aj vďaka povolaniam, ktoré som v určitom období vykonával. Pracoval som ako robotník, náborový pracovník, vedúci doškoľovacieho strediska či vedúci výtvarno-vývojového pracoviska.
Vyjadrili ste sa, že ste nikdy nechceli robiť v múzeu a v Bojniciach ste si museli zvykať. Prečo?

V minulosti boli múzeá skôr vlastivedné, obrazy a umenie v nich veľmi nebolo. Keďže som sa ale priženil do Prievidze, zobral som miesto v zámku. Začínal som na výtvarno-realizačnom oddelení, kde som sa naučil praktické veci potrebné pri tvorbe výstav. Nepáčilo sa mi ale, že sme veľa času trávili lepením panelov a podobnými aktivitami.
Ako dlho pôsobíte na bojnickom zámku?
Spolu 43 rokov, z toho 30 rokov na pozícii riaditeľa.