PRIEVIDZA. Svoj život zasvätila informovaniu o udalostiach počas druhej svetovej vojny, otvorene hovorila o všetkom, čo prežila, aj o tom, ako jej nacisti vyvraždili takmer celú rodinu.
V roku 2017 získala za aktívnu občiansku angažovanosť a dlhoročné udržiavanie tradície židovstva v meste ocenenie Prievidzský anjel. „Veľmi si ocenenie vážim, som zaň vďačná,“ povedala vtedy pani Becková a pokračovala: „Pre Prievidzu som robila dlhé roky, učila som v škole, vychovávala som mladú generáciu.“
Prievidzské gymnázium odmenilo ženu, ktorá prežila holokaust Čítajte Pani Becková získala aj čestný titul Scholaris honoris causa, udelilo jej ho Gymnázium Vavrinca Benedikta Nedožerského v Prievidzi, z ktorého ju pred vojnou vyhodili iba z dôvodu rasovej príslušnosti.
Riaditeľka školy Eleonóra Porubcová to označila za čiernu škvrnu v histórii školy.
„Slušní ľudia sa majú so svojou históriou vyrovnať, tak sme sa rozhodli aj my,“ zdôvodnila ocenenie.
Hviezdu si odložila
Ružena Becková, rodena Steinerová, sa narodila v roku 1927 v Prievidzi. Jej otec bol autodopravca, v centre Prievidze vlastnili dom. Mala jedného brata. Jej život sa zmenil pred druhou svetovou vojnou, ako jedenásťročnej.
Žltú hviezdu jej prišili ako dieťaťu. Odloženú ju mala celý život. (zdroj: Jana Wurstová)„Celé naše utrpenie sa začalo vznikom Slovenského štátu, kedy bola naša svojprávnosť a ľudská dôstojnosť úplne vymazaná. Všetky krivdy nastali spolu s protižidovskými zákonmi, ktorých súčasťou bola povinnosť nosiť na oblečení prišitú žltú hviezdu,“ spomínala pani Becková a dodala: „Prežila som v živote toľko strašného ako málokto. Nemala som mladosť.“
Už v roku 1938, keď chodila do piatej triedy gymnázia, ju v rámci rasovej perzekúcie vyhodili zo školy. Musela ísť do mešťanky, no aj odtiaľ ju vyhodili a skončila v židovskej škole s ostatnými židovskými deťmi.
Dôchodkyňa spomínala na najhoršie časy celý život. Doma mala dokonca odloženú pôvodnú hviezdu, ktorú nosila prišitú na hrudi už ako dieťa. „Nesmeli sme chodiť nakupovať s ostatnými ľuďmi, bili nás, pokrikovali a postrkovali na ulici, bolo to veľmi zahanbujúce. Boli dobrí ľudia, ktorí nám pomohli, ale aj takí, ktorí nás tĺkli a obrali o všetko.“
Prišli o všetko
Rodine pani Beckovej zobrali gardisti byt a majetok, museli odísť z domu. „Celé mesiace sme mali zabalené päťkilové balíčky na cestu. Nerozumiem, prečo sa Židia týmto neprávostiam nebránili,“ povedala v rozhovore pre Hornonitrianske noviny v roku 2015.
Koncentračný a pracovný tábor pri Novákoch už pripomína pamätník Čítajte Pocit neistoty vyvrcholil, keď prievidzských Židov 2. až 4. júna 1942 zhromaždili v okolí dnešného Priora a odtiaľ ich odvážali do Novák, kde bol koncentračný tábor. Neskôr ho premenovali na koncentračný a pracovný tábor.
Takmer každý prievidzský Žid sa ocitol v nováckom tábore. Niektorí tam ostali, iní nie. „V Novákoch nás triedili. Väčšinu z nováckej stanice vo vagónoch vypravili priamo do koncentračných táborov v Osvienčime, Birkenau a iných. Zvyšní ostali pracovať v nováckom tábore. Ja s rodičmi a bratom medzi nimi. Mali sme obrovské šťastie.“
Tridsaťtri najbližších príbuzných Beckovcov ho však nemalo, zomreli v plynovej komore.
Otec pani Beckovej choval priadku morušovú, čo jeho rodine zachránilo život. Veliteľ tábora sa väzňov spýtal, kto vie chovať priadky, tak sa prihlásil. Mohli ostať. Pracovali v poľnohospodárstve, v krajčírskej a stolárskej dielni, otec bol veliteľov vodič.
V roku 1943 bol z Novák vyslaný posledný transport, pri ktorom takmer tisíc ľudí odviezli rovno do plynu.
Dva roky väzňami
Beckovci boli v tábore zavretí dva roky, keď sa v apríli 1944 jeho brány otvorili. Niekoľko mesiacov strávila aj s partizánmi, ku ktorým sa pridal jej manžel. Nejaký čas bývali v horskej chate, ktorú niekoľkokrát ostreľovali, boli neustále na úteku. Mnohých pochytali a postrieľali.
V horách boli utečenci aj v tuhom mraze, neprezliekali sa, nemali čo jesť, mali vši, svrab, veľký hlad a omrzliny.
V horách ich po pol roku objavili Maďari a Rumuni, ktorí ich doviedli do dediny Staré Hory. Pešo potom cez Slovenské Pravno prešli až domov do Prievidze.
Zavraždené židovské rodiny majú v Prievidzi v dlažbe pamätné kocky Čítajte Začať opäť žiť nebolo vôbec jednoduché, Beckovci nemali nič. „V našom dome žili bývalí gardisti, ktorí nám ho vzali, no my sme ich nevyhnali. Našťastie sme mali u známych odložených dvadsaťtisíc korún, ktoré nám vrátili a mohli sme začať odznova. Brat emigroval do Izraela, pre ťažký zdravotný stav otca sme my s mamou ostali tu,“ spomína.
Pani Becková si najskôr dokončila školu, získala kuchársky, krajčírsky a čašnícky výučný list. Potom si spravila maturitu na hotelovej škole počas prázdnin a napokon vyštudovala aj vysokú školu.
Túžila byť lekárkou, no celý život učila. Najskôr na učňovke, potom vo večernej škole.
Neprestala spomínať
Ružena Becková bola na svoj pôvod hrdá. Na holokaust zabudnúť nedokázala. „Často myslím na to, čo som prežila, na to, ako umreli moji blízki. Myslím si, že nikto by na to nemal zabúdať, aj keď viem, že dnes už mnohým téma holokaustu lezie na nervy. Napriek tomu som sa o ňom snažila hovoriť celý život. Veď 60-tisíc zavraždených zo Slovenska nie je maličkosť,“ uzavrela.
Ržena Becková zomrela vo veku 93 rokov koncom mája.
