Meno i priezvisko máte rýdzo české, no už dlho žijete na Slovensku...
Môj otec bol „finančák.“ Často bol prevelený, raz to boli Malacky, Čierny Balog a potom Lenártov v okrese Bardejov. Tam som sa narodil 6.10. 1932. No, nielen ja, naši rodičia nás mali piatich chlapcov. Žiaľ, už sme len dvaja. Keď som mal štyri roky sťahovali sme sa do Chebu, kde to už začínalo „smrdieť“ druhou svetovou vojnou. Odtiaľ sme potom prišli do Čáslavi.
Kedy a kde ste začali hrávať futbal?
Bolo to v Čáslavi, kde som hral za žiakov. Neskôr to bolo za Poděbrady, tam sa vyučil za sklára. Hrával som na pravej spojke za mužov, hoci som ešte nemal ani 17 rokov.
Oldřich Bříza
Je bývalým predsedom trénersko-metodickej komisie stredoslovenského futbalového zväzu ako aj členom Československého futbalového zväzu. Nositeľ významných ocenení ako Vzorný tréner, držiteľ Ceny Fair-play MuDr. Ivana Chodáka, či Zlatého odznaku Futbalu od Slovenského futbalového zväzu pôsobí skromným a dobráckym dojmom. Muž, ktorý sa podieľal na výchove stoviek mladých šarvancov si ešte stále „nedá pokoj“ a tri razy do týždňa venuje svoj drahocenný čas žiakom v Nedožeroch – Brezanoch.
V čase vášho detstva neboli mobily, počítače, ba ani televízia. Bolo teda viac času na šantenie, k čomu ste ešte inklinovali?
Hrával som hokej a basketbal za Polabí. Basketbal mi pomáhal rozvíjať rýchlosť, šikovnosť a výskok. V hokeji sme zase naberali silu, spevňovali sme členky a triesla. V čase, keď som chodil do školy sa dalo prepadnúť aj z telesnej výchovy. Cvičili sme náročné gymnastické zostavy, plnili atletické limity, či hrávali loptové hry. Boli sme výborná partia, takmer všetci sme reprezentovali školu vo viacerých športoch, takže u nás prepadnutie nehrozilo.
