BOJNICE. Ľubica Gregorová si za dvadsaťtri rokov vytvorila netradičnú zbierku, učarovali jej úplne tradičné náprstky. Dnes ich má doma 1314, medzi nimi unikáty z rôznych kútov sveta a rozličných historických období. Ako sama priznáva, so záľuby sa rokmi stala závislosť, ktorá časom pohltila aj jej manžela Juraja.
Prekonala samú seba
Prečo práve náprstky? Ľubicu s nimi spája jej vášeň pre ručné práce. „Od malička som šila, mama bola krajčírka. Dodnes stále niečo vytváram, je to moja záľuba aj relax,“ vysvetlila.
Svoj prvý náprstok si kúpila v Londýne v roku 1996 a odvtedy svoju zbierku rozšírila na súčasných 1314 kusov. Niektoré si sama kúpila, mnohé dostala ako darčeky k sviatkom či z dovoleniek od príbuzných a známych. V Lehote pod Vtáčnikom, kde bývala, mala už aj vlastnú výstavu.
V roku 2015 získala prvý slovenský rekord v počte náprstkov, vtedy ich mala 592. O štyri roky ich počet viac ako zdvojnásobila. V týchto dňoch prekonala vlastný rekord získala druhý zápis v knihe rekordov.
V súčasnosti sa už nesústreďuje na získavanie veľkého množstva náprstkov, skôr si vyberá. „Snažím sa doplniť si skupinky náprstkov v rámci celej zbierky a skompletizovať ich,“ vysvetlila. Má náprstky rôznych druhov, najviac ju však očarili kovové sovy.
Pátra po histórii
Keďže o mnohých náprstkoch vo svojej zbierke nemá dostatok informácií, nepozná ich presný pôvod či hodnotu, rozhodla sa sústrediť na štúdium histórie a hľadá možnosti, ako o svojej zbierke zistiť čo najviac. Nie je to však jednoduché, na Slovensku nie sú inštitúcie ani odborníci, ktorí by sa zaoberali históriou náprstkov, múzeá sú predovšetkým v zahraničí. Aj väčšina dokumentov je v cudzích jazykoch.
„Na Slovensku chýba aj klub, ktorý by združoval zberateľov náprstkov. V Čechách jeden funguje, jeho členovia sú v kontakte, stretávajú sa na zberateľských burzách, komunikujú spolu,“ objasnila a doplnila, že by rada založila aj slovenský klub, aby si jeho členovia mohli vymieňať skúsenosti, rady a pomáhať si.
S manželom sa rozhodli svoju zbierku aj zdigitalizovať, každý náprstok odfotia a poznačia si, čo o ňom vedia. „Už je ich tak veľa, že strácam prehľad, v digitalizovanej podobe bude jednoduchšie sa v nich orientovať,“ vysvetlila zberateľka.
Pracovný nástroj aj darček
História náprstkov siaha už do doby kamennej, kedy ženy šili z kostí a kože. Náprstok bol pomôckou, ktorý nežné pohlavie sprevádzal po tisícročia. V minulosti sa všetko šilo ručne, ženy si počas práce museli chrániť prsty. „Kedysi keď ručne ušili honosné šaty, ktoré vážili aj šesť kíl a boli na nich tisíce stehov, poriadne si zničili prsty, náprstky teda boli nevyhnutnou súčasťou každej ženy,“ povedala Gregorová.
Okrem praktického využitia slúžili náprstky aj ako darčekové predmety. Chudobné dievčatá mali klasický plechový náprstok, ženy z bohatších rodín dostávali zlaté či strieborné náprstky bohato zdobené drahými kameňmi.
„Mali kazetu s náprstkami a vybrali si podľa situácie. Keď očakávali dôležitú návštevu, pochválili sa drahými náprstkami, na bežný deň používali obyčajnejšie. Dokonca si náprstky striedali podľa dní v týždni,“ prezradila zberateľka a doplnila, že ženy kedysi na opasku nosili náprstok, ihlu a fľaštičku, v ktorej bol parfém, alkohol alebo jed. „Ten využívali najmä nešťastne vydaté ženy, ktoré sa chceli zbaviť manžela.“
Praktickosť nahradila rozmanitosť
V súčasnosti už ide predovšetkým o zberateľské kúsky, náprstky sa používajú menej, kov v praxi nahradil lacný plast.

Ľubica Gregorová má v zbierke náprstky zo 46 krajín sveta, najviac, vyše dvesto ich je z Anglicka, cez 150 z Francúzska a Slovenska. Z najväčšej diaľky sú náprstky z Ekvádoru, Tuniska, Kene, Mexika, Austrálie či Jamajky. Sú z rôznych materiálov od kovu, skla, keramiky, dreva, má náprstok z kože, mastenca aj kostí.
Najvzácnejší je pre ňu obyčajný kovový náprstok z Rakúsko-Uhorska, ktorý patril jej prababke. V zbierke má aj drahšie kúsky, mnohé náprstky sa však dajú kúpiť aj za dve eurá. Vo všeobecnosti sú v komunite zberateľov veľmi cenené stredoázijské náprstky, ktorých cena sa pohybuje od 50 do 500 dolárov. Je to pre ich vek a použité drahé materiály.
Gregorovci do svojej záľuby investovali veľa času aj peňazí, no neľutujú to. Ľubica verí, že raz jej zbierka spraví radosť niekomu z rodiny alebo inému zberateľovi, ktorý by ju kúpil. No zatiaľ sa nezdá, že by jej deti pokračovali v tejto zberateľskej vášni. „Možno vnučka, ktorá zbierku pozná takmer naspamäť a o náprstky sa zaujíma,“ uvažuje.
Podľa nej je zberateľstvo veľmi užitočná záľuba. „Rodičia by mali deťom umožniť zbierať čokoľvek. Cibria si pri tom trpezlivosť, rozširujú prehľad, vedia sa učiť, keď zisťujú informácie o svojej zbierke, pracujú na sebe,“ myslí si.
Zberatelia sú však podľa jej slov väčšinou v radách starších ľudí, deti dnes už nič nezbierajú, pretože rodičia sa boja toho, že bude doma neporiadok.