Anna, ako ste sa dostali k športu ?
Dá sa povedať, že športu sa venujem od prvých rokov na základnej škole. Na korčuliach som však stála už ako trojročná. Od štvrtého ročníka som chodila do hokejovej triedy ako jediné dievča v inak chlapčenskej triede. V siedmej triede som prestúpila do ženského hokejového klubu v Topoľčanoch, keďže v Prievidzi nebola šanca ďalej hrať medzi chlapcami.
Kuricovým snom je olympiáda v Paríži Čítajte Za Topoľčany som hrala, až kým som neodišla študovať do Bratislavy na strednú školu. Posledné roky je to už len také pasívnejšie, momentálne som celoštátna florbalová rozhodkyňa. Pohybová aktivita mi chýbala, preto som začala chodiť na fitbox, ktorý je popri zamestnaní a pískaní florbalových zápasov pre mňa zábava a nástroj pre udržanie kondície.
Čo bolo vašou motiváciou robiť šport súťažne ?
Otec mi bol príkladom. Venoval sa hokeju aj futbalu. Doma sme rozprávali väčšinou o športe, a keď som pocítila prvýkrát chuť víťazstva, už to bola ako droga. Najmä keď som videla, akú radosť z toho majú rodičia, ktorí ma vo všetkom podporovali, za čo som im veľmi vďačná.
Nemáme spoločenský dopyt po vyššej hokejovej lige, hovori manažér Sobota Čítajte Vždy je podstatné to, akú má človek v športe podporu. Pokiaľ sú rodičia nastavení tak, že cítite od nich pomoc či radu, vtedy je to ono.
Čomu ste sa už venovali?
