Pavol Remiaš: Hornonitrianskych baníkov odhovárali od účasti na zhromaždeniach
MALINOVÁ - Hornonitrianski baníci sa do generálneho štrajku v novembri 1989 oproti ostatným povolaniam nezapojili. Vedeli, že by prerušením práce mohli ohroziť bezpečnosť v podzemí. V rozhovore pre TASR to uviedol novinár Pavol Remiaš z Malinovej, ktorý v čase revolúcie pôsobil vo vtedajšom krajskom denníku Smer. Cenzúru podľa svojich slov paradoxne zažil až po revolúcii, súvisela s jeho článkom o návšteve Alexandra Dubčeka v Uhrovci.
Krajský denník vydávala komunistická strana, Remiaš mal v ňom na starosti baníctvo na hornej Nitre, keďže predtým pôsobil aj ako baník. "Myslím, že som vo väčšej miere predstavoval ľudí. Bolo to vždy trochu v ideologickom duchu, že sme hľadali vedúcich brigád socialistickej práce, vynikajúcich pracovníkov. My sme ich predstavovali ako živých ľudí. Dnes sa takýmto spôsobom píše o celebritách," spomenul si na svoju prácu pred rokom 1989.
FOTO: Slovák postavil unikátne dielo z 90-tisíc kníh. Obdivujú ho ľudia z celého sveta Čítajte Baníctvo bolo drinou
Udalosti okolo pádu režimu, samozrejme, zasiahli aj hornú Nitru. "Tu dominovalo naozaj baníctvo a aj vďaka tomu, že baníci zarábali viac ako ostatní, to bol vychýrený región. Baníctvo je ťažká práca, je tam veľa úrazov, veľa baníkov bolo i invalidov. Keďže sa schyľovalo k tomu, že režim padne, mnohí baníci si mysleli, že sa im tieto problémy vyriešia, dokonca osobné," priblížil.
Štrajk predstavoval riziko
Remiaš sa zúčastnil najviac protestných zhromaždení v Handlovej. "Baníci sa nezapojili do generálneho štrajku, ktorý bol vyhlásený, pretože boli uvedomelejší. Vedeli, že keby prerušili prácu, budú mať aj problémy v podzemí s technológiou. Už vtedy sa pracovalo nepretržite, aj práve pre ťažké podmienky. Keby nechali baňu jeden alebo dva dni stáť, banské tlaky by deformovali chodby," ozrejmil bývalý redaktor TASR. Vyššie postavení pracovníci baní zase podľa neho odhovárali ľudí, aby nechodili na zhromaždenia a upozorňovali ich, že to nemôže dobre dopadnúť aj pre nich.
"Keďže som bol vysunutý redaktor v tomto regióne, tak som bol na každom mítingu a stretnutí. Najskôr to Občianske fórum, potom vzniklo VPN (Verejnosť proti násiliu, pozn. TASR). Na verejných zasadnutiach som vždy bol a pripravil z nich faktograficky záznam, bez môjho hodnotenia a takto sme to uverejňovali," doplnil Remiaš.
Nežná revolúcia v Prievidzi a okolí podľa neho kopírovala udalosti v televízii. "Nebolo to tak masové, ako sa o tom hovorí. Boli tam najmä ľudia, ktorí boli nespokojní. Kopu ľudí bolo vylúčených zo strany po roku 1968, aj títo to organizovali a zapojili sa do VPN. Na každom podniku potom vznikali orgány VPN. Snažili sa určovať chod v podnikoch. V baniach tam bez odborníkov nemohol laik prísť a určovať, čo sa bude robiť. Nebolo to také jednoduché, nakoniec sa to ustálilo tak, že niektorí riaditelia sami odišli," pripomenul.
Novinárska cenzúra
Novinárčina spred roku 1989 sa po tomto roku absolútne zmenila, vyhlásil novinár. "Novinárčina bola vtedy poznačená ideológiou. Každý novinár nepotreboval cenzúru, fungovala samocenzúra. Ak chcel niekto niečo vydať proti režimu, bol to samizdat," spomenul.
Paradoxne, Remiaš podľa svojich slov zažil cenzúru práve po roku 1989. "Rýchlokvasený šéfredaktor krajského denníka ma poslal do Uhrovca, kde prišiel Dubček na míting. Lenže tam bola aj kopa ľudí, ktorá bola za samostatné Slovensko. Keďže sa vedelo, že Dubček obhajoval Československo, tak ho viac-menej vypískali, z čoho bol smutný a zneistený. Ja som to všetko napísal. No môj šéfredaktor si to prečítal. O tom, ktorí boli za samostatné Slovensko, padla sotva jedna veta, a ostatné, čo som napísal, mi škrtol," dodal. Remiaš po
tomto incidente redakciu krajského denníka opustil.
