Monika Siváková učí žiakov na Gymnáziu Vavrinca Benedikta Nedožerského v Prievidzi. Svojich študentov inšpiruje k štúdiu dejín, učí ich milovať nie dejepis, ale históriu. V tomto roku bola nominovaná na ocenenie Učiteľ roka 2019. CEEV Živica a Komenského inštitút vyhlási výsledky tohtoročnej ceny Učiteľ Slovenska 3. októbra. Podporiť ju môžete aj vy. Dajte jej hlas v kategórii Cena verejnosti. Hlasovať môžete na tomto odkaze.
Ako ste sa do súťaže dostali?
Nomináciu do súťaže podali rodičia môjho žiaka, ktorý tento školský rok maturuje. S celou jeho rodinou mám rozbehnutú viacročnú spoluprácu, ešte z čias, keď bol na základnej škole.
Počas jeho štúdií na gymnáziu mi celá jeho rodina bola nápomocná pri organizovaní viacerých školských akcií ako Noc v škole či Deň otvorených dverí. Túto spoluprácu si nesmierne vážim a taktiež som vďačná, že mi táto rodina ponúkla možnosť byť súčasťou Učiteľa Slovenska.
Čo to pre vás nominácia znamená?
Novú skúsenosť. Zadosťučinenie mojej doterajšej práce. Ocenenie mojich výsledkov. Zviditeľnenie tej driny, ktorú denno-denne podstupujeme, aby sme mladú generáciu posunuli ku krajším zajtrajškom.
Možnosť šíriť posolstvo, že učitelia sú naozaj výnimoční ľudia v životoch mladých ľudí, vedia pre nich urobiť mnoho cenného a sprostredkovať im neopakovateľné zážitky.
Chceli ste vždy vyť učiteľkou? Ak nie, čím ste chceli byť?
Chcela som byť mnohým. Matematikom, filozofom, teológom, pracovníkom múzea, archivárkou. Napokon som sa stala bakalárom ekonómie a vedeckým historikom. Učiteľka dejepisu a ostatných predmetov sa zo mňa stala vďaka viacerým životným situáciám, ktoré som vopred vôbec neplánovala.
Jedna moja dobrá kamarátka mi raz povedala: skús si dať žiadosť na školu, bola by z teba dobrá učiteľka. Túto výzvu som zobrala vážne a práve ona mi zmenila život.
Myslím, že som urobila to najlepšie, čo sa v danom úseku môjho života urobiť dalo.
Vyučujete dejiny, ekonomiku a hudbu. Dve z toho nie sú medzi deťmi až tak populárne. Prečo ste si vybrali práve tieto predmety?
Dejiny ma začali fascinovať počas štúdia na gymnáziu vďaka pani profesorke Franekovej. Ekonómia sa k dejepisu pridala, lebo som počas vysokej školy počas štúdia histórie cítila, že ešte iný rozmer, taký súčasný, zároveň vyčísliteľný a merateľný, by som k dejinám pre ich lepšie pochopenie mohla pridať.
Umenie ide ruka v ruke s dejinami a sprevádza človeka od nepamäti. Vyjadrí to, čo ani slová ani čísla urobiť nevedia. Všetky tri vedné odbory či smery mi teda ponúkajú istý komplexný pohľad na tú istú vec: na človeka so svojím dedičstvom a miestom, kde sa nachádza a čo cíti.
Ak viem tieto tri pohľady spojiť, ponúkam ich tak, že som zatiaľ nezaznamenala, žeby u mojich študentov vyvolávali nevôľu, nesympatie, ani akúkoľvek formu odporu.
História v jej ponímaní nie je mŕtva, ožíva žiakmi Čítajte Ako sa vám darí vzbudzovať u študentov záujem o históriu?
Predovšetkým tým, že históriu ponúkam ako skutočnosť, ktorá žije a my sme nositeľmi jej odkazu. Kto som, prečo som v prostredí, v ktorom žijem, kto žije okolo mňa, s čím zápasím vo svojom mikrosvete či regióne, v štáte, v časti nášho svetadielu.
Čo robili ľudia v minulosti, ako žili, prečo sa rozhodli robiť to či ono a aký to malo dopad na ich ďalší život, a či tie ich rozhodnutia nezasahujú i do našej prítomnosti, prípadne budúcnosti.
Toto sú otázky, ktoré si každý človek, ktorý sa dostane do kontaktu s dejinami, musí položiť. Ináč preňho história bude mŕtva, nebude v nej žiadna emócia, neroznieti túžbu vedieť viac.
Čo je podstatné, aby si učiteľ vytvoril dobrý vzťah so žiakmi?
Predovšetkým musí byť sám dobrým človekom, aby toto dobro bolo cítiť
