HANDLOVÁ. S futbalom začínal v rodnej Krupine, kde pôsobil v mládežníckych kategóriách. Po skončení vojenskej služby pôsobil v Ráztočne a z vtedajšej éry je jedným z dvoch žijúcich futbalistov. V roku 1960 sa stal futbalovým rozhodcom a bol dlhoročným tajomníkom v Handlovej. Neskôr pôsobil na pozícii predsedu disciplinárnej komisie v Prievidzi. Pracoval ako člen Komisie rozhodcov v Stredoslovenskom futbalovom zväze a vykonával funkciu delegáta zápasov v Stredoslovenskom kraji.
Keby ste mohli porovnať, aký futbal sa hral za vašej éry a aký teraz?
Srdečne pozývame všetkých divákov. TU je rozpis turnaja O POHÁR MY Čítajte V tom čase bolo viac chuti pre hru. Teraz je to už o peniazoch, zatiaľ čo my sme také veci neriešili. V dnešnej dobe musíte aj mladých ťahať na ihrisko, no za našich čias to bolo naopak. Pamätám si, že keď sa môj triedny učiteľ dozvedel, že som bol na tréningu, dostal som palicou. V dnešnej dobe je dôležité, aby rodičia podporili deti a viedli ich k športu. Som rád, že niektorí tak aj robia a futbal nevymizol. Dokonca, párkrát som zostal prekvapený, keď na žiakoch a prípravkách bolo viac divákov ako na mužoch.
Aké boli kedysi ihriská v porovnaní so súčasnými?
Hrozné. Umelý trávnik bola pre nás ilúzia. Hralo sa na škvare alebo sa pokosila lúka a bolo. Napríklad Temeš, Čavoj, Ješkova Ves, Horná Ves mali veľké problémy udržiavať terén. Cez týždeň sa tam pásli kozy, kravy a v sobotu to bol problém upraviť. V Dudinciach sa futbal nedal hrať, tam sa dalo len do lopty kopať. Ale boli sme šťastní. Keď človek chcel, behal a bojoval. Dôležité bolo srdiečko. Kto nemal futbal v srdci, to je ´náturista´.
Prečo ste s kariérou futbalistu skončili?
V roku 1958 som skončil pre ťažkú infekčnú žltačku v nemocnici. V Nitre som si kúpil obložený chlebíček a dostal som infekčnú žltačku. Pán doktor ma zanedbal, takže mám problémy dodnes. So športom som sa teda musel rozlúčiť a začal som robiť funkcionára. Bol som tiež predsedom športovo-technickej komisie. U pána Kmeťa som si spravil rozhodcovské skúšky a venoval som sa rozhodovaniu. Keď som začal robiť na Bani v Handlovej, robil som tam vedúceho mužstva, usporiadateľov, jednoducho – čo bolo treba.
(zdroj: Ľubomír Šesták)Spomínate si na najkrajší a najhorší moment kariéry?
VLADIMÍR JONÁŠ (90 rokov)
Narodil sa 30. marca 1929. Nedávno si na Riadnej konferencii OblFZ Prievidza prevzal bronzový odznak SFZ, ktorý je odmenou za celoživotný prínos pre futbal.Veľmi som sa tešil, keď sa handlovskí dorastenci stali majstrami Československa. Vtedy sme mali fantastických hráčov. Ja ako tajomník v Handlovej som zažil pekné veci, napríklad aj druhú ligu. S Interom som dokonca robil postranného rozhodcu, pretože jeden z arbitrov neprišiel. Zaujímavé bolo, že ako bývalý rozhodca som nepoznal, ktorí sú naši. Videl som len ofsajd a aut. Neraz som odmával aj proti našim. Vždy som sa jednoducho snažil byť spravodlivý a nepoznal som žiadne úplatky. Som rád, že v okrese som sa nemusel báť ísť na hocijakú dedinu. Nikdy som nerobil podrazy, preto si myslím, že si ma ľudia vážili.
A čo ten horší moment?
Tých bolo, žiaľ, veľa, veľa smutných. Zomrelo mi mnoho kamarátov a tieto straty človeka bolia najviac. Najmä keď ide o ľudí, ktorí sú o 20 rokov mladší.
Rozlúčiť som sa musel s veľa priateľmi a dokonca aj s manželkou, čo bolí. Človek je pominuteľný, či je slávny alebo nie.
