TRENČÍN. Hoci slávny gróf, vojvodca, šľachtic a uhorský palatín Ján Bernard Štefan Pálfi z Erdödu zomrel už 24. marca 1751 vo veku 87 rokov v Bratislave, „žije“ v našom regióne opäť.
Po víťaznej bitke cisárskych vojsk 3. augusta 1708, v ktorej spolu so Siegbertom Heisterom v okolí Trenčianskej Turnej, Soblahova a Mníchovej Lehoty úspešne velil, vrátil sa sem presne po 311 rokoch znova.
Tentokrát vďaka vzácnej listine, ktorú v Prahe získal jeden zo zberateľov historických dokumentov z našej oblasti.
Dvojstranovú listinu z roku 1731 totiž palatín Pálfi vlastnoručne podpísal.
Listinu potvrdil podpisom uhorský palatín
Kvalitným čiernym atramentom napísaný text dnes už historickou latinčinou, dokument so zachovanou pečaťou, vlastnoručným podpisom palatína Jána Pálfiho, ale aj ďalších dvoch šľachticov či baróna Adama di Meska zaváňa obrovským kusom histórie.

Ešte šťastie, že pisári pred stovkami rokov písali naozaj vzorovo, a tak sme sa rozhodli skúmať obsah listiny, ktorú pred 288 rokmi svojím podpisom potvrdil uhorský palatín v našom kraji známy predovšetkým ako jeden z hlavných veliteľov cisárskych vojsk.
Vzácne listiny sa dodnes nachádzajú nielen v archívoch, ale z času na čas sa objavia aj na oficiálnych zberateľských aukciách po celej Európe.
„Podobné nádherné veci pochádzajú zo zbierok zberateľov, ktoré boli vytvárané dlhé desaťročia. Medzi ľuďmi je stále množstvo takýchto unikátov. Žiaľ, aj zberatelia sú smrteľní. A tak sa tieto dokumenty dostanú opäť do obehu, ak ich nekúpi nejaká inštitúcia alebo ich dediči nevyhodia ako starinu,“ uviedol Petr Beneš z internetového portálu Rukopisy a Podpisy so sídlom v Prahe.
A tak dobový dokument z tohto aukčného portálu putoval do regiónu, s ktorým mal muž, ktorý je v listine navždy zvečnený, blízky historicko- -vojnový vzťah.
Skvele zachovaný čierny atrament
Tajomná a úhľadná latinčina s dokonalým rukopisom, ceruzkou naznačené jemné linky, aby riadky na úradnom dokumente „nelietali“, papier, ktorý dýcha históriou, a hlavne čaro textu, o ktorom bežný smrteľník ani netuší, čo sa v ňom skrýva.
Na naše pomery netradične veľký formát 23 cm x 34 cm, hoci s popraskaným voskom, ale krásne zachovanou pečaťou, ktorá zaisťovala nedotknuteľnosť dokumentu nepovolaným osobám.
Až prekvapujúco zachovaný čierny atrament na papieri, ktorý toho prežil už počas troch storočí naozaj veľa. Zachovalosť nás však už neprekvapuje.

Keď si na pražskom portáli Autographs and Signatures prezeráme ďalšie unikáty, uisťujeme sa, že archívnictvo, papier a atramenty pisárov boli už pred stovkami rokov na vysokej úrovni.
Je neuveriteľné, ale aj v dnešnej dobe si stále môžete kúpiť rukopisný dokument s vlastnoručným podpisom popraveného francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. z roku 1785 (šesť rokov pred sťatím v Paríži pod gilotínou), či trojstranovú listinu s podpisom vládcu Jozefa II., ktorú syn Márie Terézie podpísal v roku 1782.
A historická tortička na záver?
V aukčnej ponuke je aj trojstranová listina s podpisom rímsko-nemeckého cisára Maxmiliána II. zo 14. októbra 1565. Podpis na listine od cisára, ktorý bol otcom Rudolfa II., tak môžete mať po rovných 454 rokoch od jeho vzniku aj vy.
Rozkrádanie soli na dennom poriadku
Ale vráťme sa k cisárskemu veliteľovi od Trenčiankej Turnej, k uhorskému palatínovi Jánovi Pálfimu. Nájsť niekoho, kto dnes výborne ovláda latinčinu, nie je jednoduché. Navyše latinčinu z roku 1731. Ale podarilo sa. A nedočkavo čakáme, čo svojím podpisom palatín Pálfi potvrdil. A sme nemilo prekvapení.
Hospodárska „zlodejina“ bola v plnom rozkvete už v časoch Uhorska. Preložený latinský text to potvrdzuje. Miestodržiteľská rada odpovedá na sťažnosť Užskej stolice, v ktorej sa župa sťažuje na nesprávne a podvodné váženie kráľovskej soli.
„Často sa stáva, že chýba štvrtina soli. Pretože sťažnosť stolice je iba všeobecná, bez vyšetrovania a bez dôkazov, odpovedá im Ján Pálfi, že dostatočná náprava sa nemôže urobiť bez autentických svedectiev. Nestačí len všeobecné oznámenie,“ uvádza text.

Miestodržiteľská rada zároveň upozorňuje, že v prípade objavení previnení, v budúcnosti nech sa obrátia najskôr na prvú inštanciu. Ján Pálfi tak príliš ľuďom okrádaným pri vážení kráľovskej soli nepomohol. V texte sa ďalej hovorí, že obrátiť sa na Kráľovskú miestodržiteľskú radu sa treba až neskôr.
„Až keď sa neudelí spravodlivé riešenie, potom nech sa obrátia na Kráľovskú miestodržiteľskú radu a lepšie vec vysvetlia. Keď nedodržali toto pravidlo, ktoré im bolo oznámené, nemohlo sa rozhodnúť v opravnom prostriedku,“ píše sa ďalej v latinčine písanej pisárom 30. októbra 1730 v Bratislave.
Úspešný bojovník s vojenskou tradíciou
A hoci Ján Pálfi (1663 – 1751), iba menovec posledného šľachtického majiteľa Bojnického zámku Jána Pálfiho (1829 – 1908), s rozkrádanou soľou práve veľa víťazstiev „nenabojoval“, bojovník bol odvážny a úspešný. Určite však predovšetkým na bojovom poli, často posiatom množstvom mŕtvych vojakov.
„Gróf Ján Pálfi bol príslušníkom jedného z najvýznamnejších uhorských šľachtických rodov s dlhou vojenskou tradíciou. Narodil sa 20. augusta 1663 na hrade Červený Kameň vo vtedajšej Bratislavskej stolici. Zúčastnil sa víťazných bojov pri Viedni, Vyšehrade, Vacove, Ostrihome, Parkane – dnes Štúrove i Nových Zámkoch,“ uviedol historik Tomáš Klubert.
Za statočnosť, ktorú prejavil pri oslobodzovaní Budína v septembri 1686, ho hlavný veliteľ cisárskeho vojska vojvoda Karol Lotrinský vymenoval za svojho pobočníka. Spoločne sa potom zúčastnili na obliehaní Pécsu a bitky pri Nagyharsáni.
„Po vojvodovej smrti v apríli 1690 bojoval spoločne s Eugenom Savojským v Taliansku a v Uhorsku. V roku 1693 bol povýšený na generálmajora a v roku 1700 mu bola udelená hodnosť poľného podmaršála,“ pokračoval historik.
Hlavný veliteľ habsburských vojsk
Uhorský šľachtic Ján Pálfi bojoval s nepriateľmi cisára aj vo vojne o španielske dedičstvo v oblasti Bavorska. Po vypuknutí Rákociho povstania zostal na rozdiel od väčšiny uhorských magnátov verný habsburskej dynastii.
V roku 1704 bol vymenovaný za zástupcu veliteľa protikuruckých vojsk.
Veľké úspechy dosiahol počas bojov v Zadunajsku. Výraznou mierou prispel aj k víťazstvám pri Koroncó a Trnave, ale neschvaľoval ukrutnosti svojho nadriadeného Siegberta Heistera, ktorý bojoval aj v bitke pri Trenčianskej Turnej.
„Mal rozhodujúci podiel na víťazstve v bitke pri Trenčíne a po namáhavých pochodoch hornatým terénom ovládol aj Turiec, Liptov a Oravu. Za tieto úspechy bol v apríli 1709 odmenený hodnosťou poľného maršála,“ pokračoval Klubert.
Gróf Pálfi bol vymenovaný za hlavného veliteľa habsburských vojsk v Uhorsku. V priebehu jedného roka doviedol vojnu do konca. 1. mája 1711 prijal na Majténskom poli v dnešnom západnom Rumunsku kapituláciu posledných 12 000 kuruckých bojovníkov.
V Trenčianskej Turnej je pamätná tabuľa
Víťaznú bitku cisárskej armády pri Trenčianskej Turnej, v ktorej Ján Pálfi spolu s generálom Siegbertom Heisterom zohrali hlavnú veliteľskú úlohu, dodnes pripomína pamätná tabuľa.
„V týchto miestach sa 3. augusta 1708 stretli habsburské vojská generála Heistera a kurucké vojská Františka II. Rákocziho v rozhodujúcej bitke. Padlo v nej vyše 3-tisíc bojovníkov, ktorých na bojisku pochovali do masových hrobov,“ uvádza sa na pamätníku v miestnej časti Hámry, dva kilometre východne od Trenčianskej Turnej.
Celé bojisko sa nachádzalo medzi obcami Soblahov, Mníchova Lehota a Trenčianska Turná.
Kurucká armáda utrpela počas boja veľké straty a bola nútená sa vzdať svojich pôvodných plánov. Bitka pri Hámroch pri Trenčianskej Turnej bola začiatkom postupnej likvidácie povstania Františka II. Rákociho.
František II. Rákoci sa rozhodol v roku 1708 zorganizovať výpravu svojich vojsk. Plánoval pripraviť cestu pre nástup pruského princa Fridricha Wilhelma na uhorský kráľovský trón.
Pálfi je pochovaný v Dóme sv. Martina
Porážku kuruckých vojsk ovplyvnila aj správa o údajnej smrti Rákociho. Ten pri preskakovaní jednej z priekop v blízkosti Hámrov spadol z koňa a ostal v bezvedomí. Medzi vojakmi sa rozšírila správa o jeho skone a jednotky bojujúce na jeho strane sa dali na útek.
Hoci malo pôvodne kurucké vojsko viacnásobnú prevahu, boli jeho jednotky definitívne rozbité. Napriek tomu, že proti cisárskym vojskám sa postavilo približne 15 tisíc kuruckých vojakov, utrpeli kuruci ťažkú porážku. Zahynulo 3000 kuruckých vojakov, na cisárskej strane iba 200.

Kurucké vojská prišli aj o všetky delá a cisárske vojská im zajali ďalších 500 vojakov. Maršál Pálfi sa uplatnil nielen ako vojvodca.
„Ján Pálfi bol aj schopný politik. Cisár Karol VI. ho vymenoval za uhorského miestodržiteľa, dedičného hlavného kapitána Bratislavského hradu a župana Bratislavskej stolice. Po nástupe Márie Terézie sa opäť stal hlavným vojenským veliteľom v Uhorsku. Od roku 1741 zastával post palatína,“ potvrdil Klubert.
Palatín Ján Pálfi zomrel 24. marca 1751 v Bratislave. Miestom jeho posledného odpočinku je tamojší Dóm sv. Martina.