l v Konstanci.
Pestrá zmes národností (Rumunov, Maďarov, Rómov, Nemcov, Ukrajincov a iných menšín) dáva tejto krajine čaro v nezvyčajných tradíciách a temperamente.
„Pôvod Rumunov nie je historicky doriešený. Ich zvyky a povaha sú nám trochu vzdialené. Sú však milí a ochotní vždy pomôcť,“ prezradila svoje osobné skúsenosti Katarína Kočudáková, ktorá má v nohách aj v srdci kus tejto osobitej krajiny.
V údolí ľadovcových jazier
„Mokrí od potu aj výdatnej dažďovej sprchy sme vystupovali na Retezat,“ povedala Katarína. „Podľa legendy bol kopec odseknutý do tvaru pyramídy obrom, ktorý tu žil. Tento masív v západnej časti Južných Karpát je najkrajším a najmilším pohorím Rumunska. Má tvar písmena H. Tvoria ho dva hlavné hrebene spojené v strede ostrým vyvýšením medzi vrcholmi Vf.Custura a Papusa. Najvyššou horou je Varful Peleaga (2509 m). Kryštalické horniny a vápence vytvárajú bizardné skalné útvary a veže. Celá oblasť je poznačená ľadovcovou činnosťou. V období štvrtohôr bol zaznamenaný v Lapusnicul Mare ľadovec dlhý 9 km. Hory sú ťažko dostupné pre husté zalesnenie a bočné hrebene. Aj počasie podlieha náhlym zmenám. Napriek tomu sme stretli veľa skupiniek turistov, mnohí boli rumunskí. Ako sme sa dozvedeli, často tu trávia víkendy,“ spomína si Katarína.
Tzv. otec Retezatu - profesor Alexandru Borza, založil v tejto oblasti v r. 1935 národný park, ktorý je súčasne chránený UNESCO. Objavili v ňom viac ako 1100 druhov rastlín, z toho 62 endemických. Kotliny ukrývajú viac ako päťdesiat trvalých ľadovcových jazier a štyridsať dočasných. Najväčšie je Bucura s rozlohou 8,8 hektára, najvyššiu polohu má Taul Mare al Custuii (2271m) a s 29 metrami je Zanoaga najhlbším jazerom.
„Podarilo sa nám zazrieť kamzíky pri výstupe na Papusu. Z bezpečnej vzdialenosti nás pozorovali. Dokonca sme ich počuli pískať. Sú veľmi plaché. Keď sme zostupovali do sedla, už sa naháňali po snehovom poli pri plese Adanc. Sú prísne chránené,“ doplnila.
Vysoká úroveň ochrany prírody súvisí pravdepodobne so zaradením rezervácie do zoznamu svetového prírodného dedičstva. Dodržiavanie nariadení sledujú hliadky ochranárov, na prístupných miestach sú umiestnené odpadkové koše v pravidelných odstupoch. Nikde sa nepovaľujú smeti.
„Na letákoch, ktoré sú takmer všade v národnom parku, upozorňujú, že zvieratá majú návštevníci ochraňovať, aj keď niektoré z nich sa môžu zdať ako škodcovia alebo nebezpečné. Napríklad: nezabíjajte vretenice, iba sa otočte a vyhnite sa im. Buďte si istí, že nezačnú za vami utekať, aby vás chytili...“ usmievala sa Katarína.
Nádej na prežitie
„Všetko sa to začalo na terase starej chaty,“ rozhovorila sa o nečakanom dobrodružstve. „Známi našich nových priateľov, rumunskej študentky práva a jej amerického priateľa, si nás chceli uctiť drobným občerstvením. Vytiahli elektrickú neekologickú techniku a výrobky s prívlastkom slnka na modrom nebi. Vraj by sme mali vyhodiť všetky tie konzervy a začať so zdravou zeleninou, ovocím a čerstvým mäsom. Horlivo sme pomáhali. Nech vidia, že Slovenky sú nielen krásne, ale sú aj šikovné gazdinky,“ zasmiala sa cestovateľka.
Ako to už pri takýchto posedeniach býva, reč prišla na všeličo. Medziiným sa domáci posťažovali, že mládež opúšťa vidiek a odchádza do miest, aby získala vzdelanie a vyššie príjmy. Pre staršiu generáciu však vidiek stále zostáva jej zeleným kráľovstvom.
Medzitým domáci i hostia pripravovali a servírovali jedlo. „Po niekoľkých hltoch mierne pikantného zajačieho gulášu sa nečakane vyteperil z neďalekých kríkov statný maco a hnal sa k chalupe,“ zaspomínala si na chvíľu hrôzy Katarína. ,,Bez hanby si privlastnil našu večeru. Mal voľné pole pôsobnosti, pretože ešte predtým, ako prišiel k našej dočasnej jedálni, sme ju zdesene opustili a zabarikádovali sa za drevenými dverami nie príliš bezpečného domčeku. Spomenula som si pri tom na tatranských medveďov, ktorí sa uspokoja so zvyškami z kontajnerov. Rumunský macko však išiel priamo k zdroju. Zostali po ňom len dočista vylízané črepy na rozviklanom stole.“
Dnes sa už nad týmto zážitkom usmieva a skonštatovala, že aj takéto niečo patrí k zloženiu ekologicky zdravej prírody. „Len treba využiť výhodu vyšších primátov a včas odísť,“ doplnila s úsmevom.
Na návšteve u grófa Draculu
„Pravda či ohavná legenda?“ pýtajú sa mnohí. Túto otázku o grófovi Draculovi si kládli aj slovenskí turisti. ,,Jedinou cestou pre nás sa preto stala osobná návšteva sídla, v ktorom má noc cesnakovú príchuť,“ usmieva sa Katarína a vyťahuje z vrecka strúčik pravého cesnaku.
„Zoči-voči pozostatkom minulosti sme sa dozvedeli, že krajinu pri Čiernom mori sužovali okrem tureckých vpádov a národnostných bojov kruté činy Vlada Tepesa, grófa Draculu. Narodil sa v r. 1431 v Sighisoare. Podľa ľudového podania obýval hrad Bran pri Brasove. Ale historicky potvrdeným sídlom bol hrad blízko Poienari. V dedine Snagov pri Bukurešti je v kostolíku na ostrove uprostred jazera hrob, v ktorom údajne leží jeho telo. Mnohí domorodci však veria, že gróf sa ukrýva a žije z ľudskej krvi,“ dodala.
Miestne špeciality
Upírska legenda, ktorú vytvoril írsky spisovateľ Bram Stoker v r. 1897, preslávila Rumunsko vo svete. Dnes patrí rodné mestečko grófa do kultúrneho dedičstva UNESCO.
Obyvatelia si v 21. storočí celkom inak užívajú teplé slnečné podnebie a ponúkajú turistom nevšedné zážitky. „Medzi ne patria aj kulinárske. Pečenie na ražni alebo na rošte je tu bežné,“ spomínala Katarína. „V lepších reštauráciách podávajú gustare - chuťovky s olivami, údenými jesetermi a syrmi. Potom dostanete predjedlo, po ňom zmes rýb, mäsa a zeleniny, tzv. čorbu. Na hlavný chod si môžete vybrať pečenú rybu, hovädzie či baranie mäso. Končí sa múčnikom. V každej domácnosti si nakladajú na zimu do súdkov rôznu zeleninu zaliatu vriacim kyslo-slaným nálevom. Z nej varia kyslú čorbu - polievku.“
Mestečko leží v Transylvánskej vysočine na rieke Tirnava Mare. Na námestí sa stretávajú ľudia rôznych národností medzi stánkami trhovníkov. „Všade naokolo rozvoniavajú virsli - tenké klobásy opečené na rošte. Sú pikantné vplyvom maďarskej kuchyne. Výber suvenírov nie je veľký. Zaujímavé sú vyšívané obrusy, časti krojov a ručne tkané vlnené koberce. Popri bežnom tovare predávajú Rumuni aj svoju ,,upírsku“ legendu. Ktovie, možno touto tradičnou hrou si krátia večery pri sviečkach a dobrom jedle,“ doplnila.
Dácke zlato
„Pred nami sa otvorila tretia dolina - Galesul,“ pokračuje Katarína Kočudáková. ,,Cesta bola náročná, križovali ju premostené divoké potoky a prudké stúpania. V hustom lese sa vo výške 1740 m vábivo leskla hladina jazierka Taul dintre Brazi. Na brehu v blate bola jasne otlačená stopa rysa. Snažili sme sa ju čítať ako starí stopári. Cez lúky, kde nám tráva siahala po plecia, sme vstúpili do kosodreviny. V nadmorskej výške 1990 m, podobne ako Stanisoara a Pietrele, leží pleso Gales. Je tretím najhlbším jazerom v pohorí (20,5m). Platí tu prísny zákaz kúpania, ktorý sme nedokázali rešpektovať a dôkladne sme v nej vymrzli,“ priznala sa.
„Po strmom výšľape sme dosiahli sedlo Saua Vf. Mare (2345m) a užívali si chvíľu nádherný výhľad na celé pohorie. Pripomenuli sme si slová profesora Alexandru Borza, ktoré sú známe verejnosti z jeho publikácií od r. 1933: Z každej perspektívy, geologickej a geografickej, botanickej a zoologickej je Retezat svätá zem a posvätný pamätník prírody.“
Z tejto výhody čerpali silu Dákovia, keď pustošili rímske pohraničné oblasti na Dunaji. Po krvavej bitke v rokoch 101 - 106 n. l. sa Dácia (dnešné Rumunsko) stala jednou zo 43 provincií rímskej ríše cisára Traianusa. Ťažili tu zlato, striebro a železo. Medzi vzácne archeologické nálezy patria zamračené zlaté a strieborné prilby, vyrobené v Dácii, na severe Balkánu. „Nám sa nepodarilo nájsť hrudu zlata ani striebra, ale odniesli sme si presvedčenie, že čistá a svieža príroda je tým najvzácnejším pokladom pre každého žijúceho tvora na Zemi,“ dodala Katarína Kočudáková.
Autor: Helena Chachulová
