POVAŽSKÁ BYSTRICA. Ak chceme mať pekný korbáč, musíme mať predovšetkým dobrý materiál. Na Slovensku rastie podľa Milana Jankoviča asi dvadsaťpäť druhov vŕby. Treba si vedieť správne vybrať.
Vzácne rady aj malý test
„Tento prút je vhodný, lebo je rovný a nemá žiadne bočné konáriky. Ak má kĺbiky z bočných výhonkov, nie je dobrý. V tomto mieste je oslabený, zlomí sa,“ vysvetľuje Milan Janovič, aký má byť správny prút na korbáč.
Pred pletením musíme prúty skrátiť na rovnakú dĺžku. Priložíme ich k sebe zhora a zastrihávame naspodku, kde sú hrubšie. „Je totiž dôležité, aby bol pri výrobe materiál rovnako hrubý a takýto postup nám to zaručí,“ vysvetľuje Milan.
Na základný korbáč potrebujeme 9 prútikov a jeden desiaty na rúčku. To ak chceme oblý korbáč. Ak má byť hranatý, treba ich osem. Pri rôznych tvaroch je aj rôzny počet prútikov. Na prúty je najlepšie zobrať si kliešte na strihanie stromčekov, ale stačil by aj nožík. „Vŕb je na Slovensku 25 druhov. Nie každé prútie je vhodné na pletenie. Môžete si však urobiť malý test,“ vysvetľuje remeselník.
Berie do ruky prút, zatlačí naň v jednom mieste palcom a ohne ho do pravého uhla. „Keď vydrží tlak a nezlomí sa, je vhodný,“ dodáva.
Aj vnútro prúta nám však prezradí, či sa z neho bude pliesť dobre. Vo vnútri je dutina vyplnená akoby penou. Čím je menšia, tým je prút pružnejší. Vŕba máva aj parazity. „Ak je napadnutá, býva krehká. Takáto nie je vhodná na pletenie. Jadro má vtedy prútik vo vnútri hnedé. Na kôre tiež nájdete čierne fľaky alebo bodky,“ vysvetľuje Milan Jankovič.
Pleteniu z prútia sa venuje Milan už 18 rokov, robí aj košíky a iné výrobky, tak vie vŕbu rýchlo vybrať. Najlepšie prúty sú jednoročné, ktoré rastú od zeme. „Treba sa nevyhnutne vybrať k vode. Najlepšia je na zber žltá ruská vŕba. Prúty však môžu byť aj červené, aj to je vŕba, len iný druh. Je dekoratívnejší.“
Ak si ho chlapec upletie sám, má to svoje čaro
Ak naberieme prúty, musíme počítať, že po pletení odbudne z ich dĺžky asi tridsať percent. „Ja mám teraz prútiky dlhé asi 1,20 metra, upletený korbáč bude mať dĺžku tak 80 centimetrov,“ vysvetľuje Milan.
Najdlhší korbáč robil 3,5- metrový a prúty naň zbieral na brehoch priehrady pri Udiči, kde sme sa s ním vybrali na zber aj my. Je to veľmi dobré miesto. „Pozrite sa na toto zelené pole pred nami. To všetko je prútie, a veľmi dobré, len je už vo vode, tak by sme potrebovali dobré, vysoké gumáky,“ vysvetľuje Milan.
On potrebuje každý rok prútia naozaj veľa, lebo chodí aj po školách a učí pliesť deti. Aj tento rok ich v regióne pochodil niekoľko. Treba vraj udržiavať tradície.
„Ak si kúpite korbáč v obchode, už má minimálne mesiac a bude suchý. S takým by sa šibať nemalo. Obávam sa však, že o chvíľu budú aj korbáče z plastu,“ konštatuje mladý remeselník.
Syna zatiaľ nemá. Ak však raz bude potomok, určite ho bude učiť pliesť. „Mňa učil dedo. Pred Veľkonočným pondelkom sme chodili v sobotu alebo nedeľu vždy na prechádzku. Nazbierali sme prútie pre všetkých chalanov v rodine a večer sme spolu plietli. Malo to svoje čaro, mám na tieto chvíle krásne spomienky,“ vracia do detstva Milan s tým, že starý otec ho naučil ešte aj veľa iných užitočných, chlapských vecí.
„Dnes môže mať chlapec otca aj dvoch dedkov a už nikto nevie pliesť. Tradície sa vytrácajú, čo je škoda,“ hovorí Milan. Aj doba je vraj na vine. Ak je totiž rodič od rána do večera v práci, na spoločnú činnosť s deťmi mu zostáva zúfalo málo času. „Niekto robí aj v sobotu, prípadne v nedeľu. Pritom, ak si chlapec urobí korbáč s otcom, či niekým iným z rodiny sám, má z toho väčšiu radosť.“ Ide o vzácne čisto mužské chvíľky v živote chlapca, na ktoré sa nezabúda
MÁGIA ŠIBANIA
Etnologička a riaditeľka z Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici Petronela Rágulová hovorí, že korbáč je dôležitým symbolom Veľkej noci. Počas týchto sviatkov sa zvykli ženy polievať, ale aj šibať, čo bolo rôzne v jednotlivých regiónoch. „Chlapci chodievali po dedinách šibať často v skupinách. Každý z nich mal vlastný korbáč, ale mávali aj jeden spoločný, veľmi dlhý, často aj dva metre. Naň im dievčatá priväzovali farebné stužky,“ hovorí Rágulová.
Na oblievačku a šibačku sa chodilo pred obedom, popoludní už to nebolo slušné. V utorok mohli tiež dievčatá poliať na oplátku zase chlapcov. Išlo o žartovný zvyk, ktorý sa dnes už veľmi nedodržiava.
Korbáče si často mládenci pripravovali už týždeň pred Veľkou nocou. Dávali ich do chladnej pivnice alebo do nádob s vodou, aby nezvädli. „Niektoré boli naozaj krásne. Išlo o vizitku slobodného mládenca. Plietli sa z rozličného počtu prútov. Jednoduchšie šestoráky a osmoráky vedel pliesť asi každý chlapec na dedine. Tie z desiatich či dvanástich prútov, alebo nebodaj ešte zložitejšie, dokázal urobiť už len naozajstný majster.“
Dnes chodia oblievať a šibať hlavne otcovia so synmi a navštevujú hlavne rodiny príbuzných. Skupinky chlapcov, ktorí idú na na návštevu k dievčatám, už vidieť menej. Tradície dodržiavajú hlavne členovia folklórnych súborov.
Šibanie je starý magický rituál, pri ktorom sa využíva mágia dotyku. „Korbáče musia byť preto z mladých, čerstvých vŕbových prútikov, ktoré sú naliate miazgou. Pri dotyku majú preniesť na dievča či ženu svoju pružnosť, ohybnosť, mladosť a krásu,“ vysvetľuje Rágulová.
