PRIEVIDZA. Na hornej Nitre sa preslávil výbornými výkonmi v drese Prievidze.
Marko Batina sa narodil v Bosne a Hercegovine, kde býval do sedemnástich rokov života. Najskôr hrával stolný tenis, futbal a hádzanú, no nakoniec ho najviac chytil basketbal, pri ktorom je aj po skončení aktívnej kariéry. Pracuje ako generálny manažér BC Prievidza.
Prečo ste sa rozhodli práve pre basketbal?
V slovenskej dedinskej lige padol fantastický gól Čítajte – Jednoducho mi prirástol k srdcu a je každodennou súčasťou môjho života dodnes. Výšku som na to najskôr nemal, no za jeden rok som vyrástol pätnásť centimetrov. Chytilo ma to a vďaka rodičom som sa basketbalu venoval stále viac. Najskôr som hrával len na ulici, pretože som sa narodil v dobe, kedy neboli žiadne telefóny ani počítače. Jednoducho sme trávili čas vonku, loptu sme mali všade. Taká bola výchova. Rodičia chceli, aby som okrem školy mal aj nejaký koníček, kde sa budem socializovať. Nikto však vtedy netušil, že sa raz budem basketbalom živiť.
Ako ste to vnímali, že z chlapca z ulice sa stal profesionálny hráč?
– Nevnímal som to nejako extra, pretože to išlo postupne. Bola to pre mňa hra, ktorá ma bavila a robil som ju pre radosť. Aj dnes po zápase idem domov, manželka s dcérou idú spať a ja do rána pozerám v televízore basketbal. Je to moja láska. Tento šport je hlboko v mojej krvi.
Aký to bol pocit, keď ste sa dostali do prvého profesionálneho klubu?
MARKO BATINA
Narodený: 13. marca 1986Kde: Visoko, Bosna a HercegovinaVýška: 1,98
– Skvelý. Najskôr som hrával za Košarkaški klub Sarajevo, kde som v sedemnástich nastúpil po prvýkrát za seniorov. Nevidel som tam však svoju budúcnosť a posunul som sa do chorvátskeho klubu KK Hermes Analitica Záhreb, ktorý hrá aj teraz najvyššiu súťaž. Bol som tam dva roky a dostal som sa do reprezentácie U20, s ktorou sme v tureckom Izmire získali piate miesto
Úvod play-off basketbalovej ligy prekvapenie neprinieslo Čítajte na majstrovstvách Európy. Neskôr som z hlavného mesta prestúpil do Splitu, kde som hral tri roky. Som hrdý, že som pôsobil v klube, ktorý v rokoch 89, 90 a 91, teda trikrát po sebe vyhral euroligový titul, čo sa dodnes nepodarilo žiadnemu mužstvu. Hrali tam veľkí hráči, na ktorých dodnes rád spomínam. Po tomto období som sa na krátky čas vrátil do Bosny a Hercegoviny, kde to však nebolo ono a prišiel som späť do Chorvátska, kde som mal už dávno občianstvo. Z tade už moje kroky viedli do Prievidze.
(zdroj: TASR)Vedeli by ste porovnať najvyššiu chorvátsku a slovenskú basketbalovú súťaž?
– Slovenská mužská liga je veľmi tvrdá a hrá sa v nej silový basketbal. Je to ťažký chlieb. Aby si človek zarobil, musí mať výkonnosť. Legionári robia chybu, že podceňujú slovenskú súťaž. Musím priznať, že tiež som bol taký, ale keď som sem prišiel, rýchlo som sa spamätal. Myslel som si, že je to slabé a hravo to zvládnem. Slováci, ktorí tu hrajú, sú však veľmi kvalitní a poznajú svoju súťaž. Treba nejaký čas, kým sa človek prispôsobí. Basketbalista musí byť šikovný, aby bol nad sily Slováka. Vďaka dobrým trénerom slovenská liga pokročila aj po taktickej stránke. Basketbal je totiž šport múdrych.
V Chorvátsku majú kluby šťastie, že je tam veľká tradícia basketbalu. V celej bývalej Juhoslávii tento šport ľudia milujú. Slovensko je krajina, kde basketbal nemá takú popularitu ako v Chorvátsku. Je to niečo také, ako v Chorvátsku hokej. Tiež tam nebude mať takú základňu.
Myslíte, že basketbal na Slovensku môže byť časom populárnejší?
– Ale áno, práveže je to na dobrej ceste, aby sa posunul na vyššiu úroveň. Je tu množstvo odborníkov a detí, ktoré chcú trénovať. Takže verím v lepšie časy. Keby bola ešte lepšia podpora zo strany štátu, určite by sme boli o krôčik ďalej. Verím, že to v priebehu pár rokov aj bude.
Je basketbal u vás v Chorvátsku populárnejší ako futbal?
– Je na vysokej úrovni, ale to zas nie. Futbal je športom číslo jeden, veď sme vicemajstri sveta. Aj keď budeme majstri v basketbale, vždy tam bude futbal číslo jeden, hrá sa totiž v každej dedine a mestečku. To neovplyvníme a musíme to brať tak, ako to je. Populárne je u nás tiež vodné pólo, v ktorom sme majstri sveta. Darí sa aj hádzanárom, posledných pätnásť rokov sú medzi najlepšími. Sme proste športová krajina. Na to, že máme menej ako štyri milióny obyvateľov sú naše úspechy fenomenálne.
Narodili ste sa v Bosne a Hercegovine, no časom ste získali chorvátske občianstvo. Nenahovárali vás aj na to slovenské?
– Boli tu také myšlienky, ale prišli dosť neskoro. Keď som už bol po vrchole a pomaly som končil kariéru.
(zdroj: TASR)Ako sa vám býva v Prievidzi?
– Veľa ľudí sa ma na to pýta a ja každému odpoviem, keby sa mi tu nepáči, nie som tu šiesty rok. Je to krásne malé mesto, v ktorom máme všetko čo potrebujeme. Všetci ľúbia basketbal, vedia kto som a kto je moja rodina. Máme sa tu dobre, manželka tu tiež pracuje. Malá sa tu cíti ako doma a to je pre nás najdôležitejšie. Minulý rok sme v Chorvátsku boli len týždeň.
Dcérka nemá problém s rečovou bariérou?
– Nie. S nami hovorí po Chorvátsky, ale vie aj nejaké slová po Slovensky. Učíme ju tiež Angličtinu, takže nie je problém. Pripravuje sa už do škôlky, takže sa bude musieť prispôsobiť. Ale to nebude problém, pretože naše jazyky si sú veľmi blízke. My Chorváti sa normálne rozumieme aj so Srbmi, Čiernohorcami, Bosniakmi a Slovincami. Je to ako vy a Česi. Je to veľká výhoda.
Aký je váš najväčší basketbalový zážitok?
– Rok 2016, kedy sme s Prievidzou dokázali vyhrať titul. Rád spomínam aj na finále so Splitom, kedy sme hrali proti Zadaru a prehrali sme 2:3 na zápasy. Bol to neskutočný zážitok, pretože nikto neočakával, že by sme sa mohli dostať až do finále. Ešte rád spomínam na reprezentáciu Chorvátska, kde boli úžasní hráči a spoznal som tam najlepších kamarátov.
Máte aj nepríjemné spomienky?
– Ani nie, pretože zranenia ma našťastie obchádzali. Neexistuje profesionálny športovec, ktorého nikdy nič nebolelo, ale nebolo to nič vážne, čo by ma zastavilo hrať. Sklamanie som zažil v roku 2015, kedy sme prehrali siedmy finálový zápas proti Komárnu. Veril som, že získame titul, pretože sme rozhodne na to mali. Okrem toho išlo v mojej kariére všetko bez negatívnych prekvapení, za čo som veľmi rád.
Ako hráč ste sa prezentovali výbušnosťou a dravosťou. Svoju energiu však prenášate na hráčov aj z lavičky ako generálny manažér.
– Ľahšie to bolo, keď som bol ich spoluhráč. Napriek tomu sa ich snažím vždy nabudiť. Keď kričím a skáčem ako šialený, hra ich chytí oveľa viac. Spravím všetko z mojej strany čo sa dá, aby chalani podali čo najlepší výkon. Verím, že kľúčové zápasy rozhoduje bojovnosť, energia a reč teľa. Viac ako päťdesiat percent úspechu je dobrá chémia v mužstve.
Základná časť je za nami a vďaka 16-bodovému víťazstvu proti Svitu ste skončili na treťom mieste. Ste v klube spokojní?
V prievidzskom volejbale je cez 50 rokov. Bol a je to môj život, tvrdí Jozef Ugróczy Čítajte – Keď si zoberieme všetky veci, ktoré sa udiali v priebehu sezóny, koľko sme zmenili trénerov a hráčov, musíme byť spokojní. Prvú časť súťaže hodnotím úspešne, ale taká bola aj minulá sezóna a potom sme vo štvrťfinále neslávne vypadli. Preto musíme byť na pozore a dôležitá bude dôsledná príprava. Play-off je nová súťaž a môže sa stať niečo neplánované. Musíme byť preto v prvom rade nohami na zemi. Vďaka novému trénerovi, ktorý doniesol nový impulz a systém, sme spravili obrovský krok vpred. Keď si zoberieme, kde sme boli na Silvestra a kde sme teraz, musíme byť spokojní. Spravili sme kus dobrej roboty, ale ešte sme neskončili. Play-off ukáže, ako na tom sme.
Veríte v medailu?
– Nerád by som o tom hovoril, všetko zhodnotíme po štvrťfinále. Samozrejme, či už hráš stolný tenis, šach alebo basketbal, vždy chceš vyhrať. My športovci sme jednoducho takí. Aj ostatní súperi však majú svoju kvalitu, preto budú rozhodovať maličkosti.
Aké máte ciele ako generálny manažér?
– Vždy je to rovnaké. Ja mám v sebe takého ducha, že chcem stále vyhrávať. Vždy sa snažím zohľadniť reálny stav, ale keď mám pred sebou súpera, chcem ho poraziť. Tak to proste je.
Chceli by ste na záver niečo dodať?
– Basketbal v Prievidzi má skvelú úroveň. Tu to nie je len šport, ale kultúra. Som veľmi šťastný, že v roku 2013 ma Prievidza oslovila a mohol som si tu zariadiť život. Robím to, čo ma baví a sme tu s celou rodinou šťastní. Ľudí z Prievidze ľúbim, keď ich vidím na zápase, ďakujem Bohu, že aj keď nehrám, stále robím to čo ma baví.
