Riaditeľka Greenpeace: Naša práca nie je len o protestoch

Riaditeľkou Greenpeace Slovensko ste od roku 2017. Ako sa v tejto pozícii cítite?

Keď sa rozprávame s riaditeľmi a riaditeľkami z iných organizácií, zhodujeme sa, že v prvých mesiacoch, niekedy až rokoch, sa veľa učíme.

Potom príde čas, keď vidíme prvé lastovičky svojej práce, prináša to satisfakciu a prichádza spokojnosť. Je to náročná práca, zasahuje mi veľakrát do súkromia. Robím ju však rada, baví ma a prináša mi pocit zadosťučinenia.

Byť líderkou je tiež výzva. Človek zistí, či skutočne dokáže viesť tím ľudí, v ktorom je mnoho rôznych pováh. Mnohí si myslíme, že dokážeme rešpektovať názor druhého človeka, no veľakrát je to len domnienka.

Často to nevieme. Som dynamický človek a každý deň sa niečo učím, hlavne obrovskej úcte a pokore. Budujem si empatiu a schopnosť chápať a rešpektovať odlišné názory.

Kedy ste sa začali venovať ekológii?

Od svojich štyroch rokov sme s rodinou žili na dedine, v horách, moji rodičia boli filantropi, a tak sa to u mňa vyvinulo veľmi prirodzene.

No keď som si vybrala štúdium ekológie na vysokej škole, otec s tým veľmi nesúhlasil. Hovoril mi, že ma nebude vyťahovať z väzenia, keď sa budem priväzovať o stromy a zoberie ma polícia.

No potom videl moje študijné úspechy a pochopil, že je to dobrá cesta.

Neskôr sme dokonca spolupracovali a cítila som rešpekt, keď potreboval v práci poradiť v otázkach ekológie.

V Greenpeace som začala pôsobiť ako dobrovoľníčka, potom som sa venovala štúdiu. Odjakživa som však tušila, že budem chcieť nejakým spôsobom zachraňovať svet.

(zdroj: Alexandra Rymšinová)

Pred Greenpeace ste však pracovali aj na opačnom „brehu“ v chemickom priemysle.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Klimatická zmena sa týka aj našich detí. Ako s nimi o nej hovoriť? Čítajte 

Pracovala som s nebezpečnými látkami a mala som na starosti environmentálne záležitosti firmy, od ovzdušia, vôd až po odpady.

Učila som sa o rôznych chemických látkach, uvedomovala som si postupne, ako veľmi sú mnohé z nich nebezpečné, ako sa s nimi pracuje, koľko sa toho v bežnom priemysle používa a koľko odpadu pri týchto procesoch produkujeme.

Veľa som sa naučila. Aj vďaka tomu som sa v rámci Greenpeace zamerala na toxické látky a staviam na týchto skúsenostiach.

Čomu sa venuje slovenská pobočka?

Primárne sa venujeme téme ťažby a spaľovania uhlia na Slovensku, v prvom rade so zameraním na región horná Nitra.

Ako došlo k zámeru venovať sa práve tejto téme?

V Greenpeace som pôvodne zastávala pozíciu vedúcej kampane pre toxické znečistenie. Mojou úlohou bolo v tejto súvislosti zmapovať Slovensko a vytýčiť miesta, kde je toxické znečistenie jedným z najväčších problémov.

Nakoniec som nadviazala na prácu svojich kolegov a kolegýň, ktorí sa venovali toxickému znečisteniu na hornej Nitre od roku 2002. Začali sme testovaním odpadových vôd z chemičky v Novákoch a vody z rieky Nitra.

Potom sme zistili, že medzi znečisťujúcimi elementmi vôd sa skloňuje aj ťažobná činnosť. No a keď sme sa dopátrali k informácii, že pre otvorenie novej bane má byť premiestnená časť rieky Nitra a Handlovka, tak sme začali konať.

Ako sa voči vašej organizácii stavia slovenská verejnosť? Vníma vaše aktivity?

Existuje, samozrejme, veľa skupín ľudí, ktorým sa naše aktivity páčia a tí nás podporujú.

Sú aj ľudia, ktorí k nám majú skôr latentný postoj, vnímajú nás, no nespája sa im to so žiadnou zásadnou emóciou. Potom sú aj takí, ktorí nás vnímajú kontroverzne alebo nesúhlasia so spôsobom, akým na problémy upozorňujeme.