Ako ste vnímali premiérový štart syna v Serii A?
– Bolo to splnenie životného sna. Na jednej strane obrovská radosť a na druhej pocit zodpovednosti.

Kde ste zápas sledovali?
– Doma.
Ako by ste zhodnotili jeho výkon?
– Na prvýkrát to zvládol veľmi dobre, čo ocenili aj ostatní. Jeho štart a výkon bol zaradený v top päť udalostí kola.
Čo ste mu po zápase hovorili?
– Zagratuloval som mu, poďakoval a povedal, že som na neho hrdý. A prebrali sme zápas všeobecne.
Ako to u vás doma počas zápasu vyzeralo?
– Keď sme zbadali v polčase, že ide hrať, neubránili sme sa spolu s manželkou slzám. Potom sme s napätím sledovali každý jeho dotyk. Skončilo to víťazstvom 3:0, a tak to bolo ešte radostnejšie.

Ako ste vnímali Dávidov prestup do Fiorentiny?
– Ako obrovský skok v jeho kariére. Dúfali sme, že je na to dostatočne pripravený, zvládnuť to.
Čo vám po prestupe prebiehalo hlavou?
– Obrovské emócie, lepšie povedané, zmes emócií. Vybavovali sa mi rôzne spomienky z minulosti, čo všetko sme spolu zažili. Na ihrisku i mimo neho. Tie radostné, ale i tie smutnejšie okamihy. No verili sme, že aj tie majú určitý zmysel.

Zrejme sledujete každý jeho zápas, tréning?
– Zápas áno a pokiaľ vysielali tréningy zo sústredenia, tak aj tie. Spolu s manželkou sledujeme každý zápas. Ale to sme robili aj keď hrával na Slovensku. Vtedy aj s dcérou, ktorá je teraz tiež v zahraničí. Máme navštívené všetky ligové štadióny okrem Michaloviec. Po ceste tam sa mi pokazilo auto... Často sa k nám pridajú starí rodičia a susedia.
Čo vravíte na to celé okolo Dávida ako rodičia. Nemáte o neho strach? Predsa je sám vo veľkom svete.
– Asi ako všetci rodičia, bez ohľadu na to, čomu sa ich deti venujú. Strach asi nie je to správne slovo, ale rôzne obavy sa človeku vynárajú. Ale snažíme sa veci vnímať pozitívne. Myslíme si, že Dávid už nie je pojašený mladík. Snažili sme sa ho viesť postupne k samostatnosti. Strávil päť a pol roka v Prievidzi a hlavne päť rokov v Žiline. Viackrát zvládol zmeny prostredia aj kolektívu. Veríme, že to zvládne aj teraz. Prajeme si, aby bol hlavne zdravý a bez zranení. Manželka má divné pocity po zrážkach v hlavičkových súbojoch.
Vraj ste boli aj jeho trénerom.
– Mal som to šťastie (smiech). Od malička sme si chodili zakopať na ihrisko. Potom od šiestich rokov doma v Kamenci. Trénoval som spolu s trénermi Slatinským a Lukáčom. Veľmi rád na to spomínam, bolo to veľmi pekné a zaujímavé obdobie. Následne od desiatich štyri a pol roka v Prievidzi. Za U15 opakoval ročník, najskôr hrával s o rok staršími a potom so svojim ročníkom pod trénermi Hodasom a Mojžišom. Za U16 ho viedli tréneri Adamček a Belák. Od U17 to bolo už na Žilinčanoch.

Aký bol Dávid hráč a aký je teraz?
– Podstatný rozdiel je, že v žiackom veku hrával na ofenzívnych postoch, teraz sú to defenzívne. A zlepšil sa v rýchlosti. Teória hovorí, že rýchlosť je geneticky daná, dokonca som čítal že až z 90-tich percent. Teraz viem, že tréningom sa dá dosiahnuť oveľa väčšia zmena ako sa pred časom predpokladalo. Hlavne v Žiline sa v tomto posunul. V mládeži hrával takmer vždy so staršími o niekoľko rokov, určite aj to robilo vtedy ten rozdiel.
V čom je Dávid výnimočný?
– Čo sa týka futbalu, tak je to univerzálnosť, myslím si.