Blížil sa k lúke, na ktorú práve vychádzali jelenice. Sústredil sa len na ne. Odrazu rovno oproti uvidel zježenú hrču chlpov a vycerené žlté zuby. Asi na sedem metrov stál statný samec. Netušil, či zaútočí, alebo nie. Našťastie, len dal najavo, kto je v čergovských horách pánom. Potom skočil do kríkov a už ho nebolo. Aj záber tohto zvieraťa je v novej knihe Jozefa Ferenca. Ide o vzácny moment, ktorý prinesie šťastná náhoda naozaj len výnimočne.
V najnovšej knihe Tajomstvá slovenskej divočiny Jozefa Ferenca je 333 fotografií a krátky informatívny text, ktorý sprevádza tri či štyri fotografie. Preložený je do nemeckého a anglického jazyka. Kniha má štyri časti, teda toľko, koľko je ročných období. S fotoaparátom išiel jej autor aj na také miesta, kde nie je ľahké sa dostať.
Nekonečné čakanie
Zábery prináša šťastná náhoda, väčšinou sa však za nimi skrývajú hodiny čakania. „Niekedy prídem a záber mám hneď. Pri niektorých zvieratách som sa na jedno a to isté miesto vracal mesiace aj roky a strávil tam potom kopec hodín,“ hovorí fotograf. Výdatný kúpeľ vo vlastnom pote prežil pri fotografovaní jedného exotického vtáčika, ktorý je naším najkrajšie sfarbeným operencom.
Medveď z Iliavky je maškrtník Čítajte „Včelárik zlatý k nám prilieta. Vyzerá veľmi exoticky. Na jeho záber som čakal desať a pol hodiny. Bolo to pri Pezinku a kamarát mi požičal aj maskovací stan,“ spomína si fotograf. Vtáčik si robí asi meter hlbokú hniezdnu noru do piesčitých prírodných stien. Jeho fotografovanie bola neskutočná drina. Vonku letná horúčava a v maskovacom stane vraj možno aj 60 stupňov Celzia.
„Sedel som tam len v boxerkách a mokrý som bol ako myš. Aj ich spev som si pomaly začal popiskovať, lebo som poznal tie zvuky naspamäť. Dokonale som ovládal aj techniku lovu mušiek, ale poriadny záber stále nič,“ opisuje.
Predsa ešte jeden pokus
Keď už zostávali do západu slnka asi dve hodiny, rozhodol sa, že fotografovanie vzdáva. Obliekol sa, zobral si statív aj ostanú techniku. Predsa sa však odhodlal ešte na jeden pokus. Pôvodné miesto obišiel asi na päťsto metrov a sadol si už len v maskovacom oblečení do kríkov, kde vtáky nalietavali aj sadali. Zase sedel asi hodinu. Zrazu priletel vrabec poľný, čo je tiež vzácnosť, tak cvakol aspoň jeho.
Slnko sa chýlilo za obzor. Boli nádherné farby, času zostával len zlomok. A odrazu to prišlo. „Videl som ich sedieť na jednom konáriku. Boli dva. Skoro som dostal infarkt, lebo techniku som mal nastavenú na celkom iné miesto,“ spomína si Ferenec.
Pomaličky sa otáčal, aby vtáky nevyplašil, lebo registrovali naozaj každú, čo i len malú zmenu. Cez hľadáčik videl pre nevhodné nastavenie len hlavu.
Útrapy neboli zbytočné
Jeden vták odletel. Srdce fotografa začalo hlasno bubnovať. Nechcel, aby zmizol aj druhý. „Mal som objektív so zoomom, pomaly som ho začal sťahovať, lebo objekt som mal možno štyri metre od seba.“
Situáciu skomplikoval ešte aj vietor, ktorý hýbal kríkom a objekt fotografovania nebol stabilný. Fotograf mal tri minúty. Prišlo cvak, cvak, cvak. Asi desať záberov, vtáčik potom hneď odletel. Útrapy v letnej horúčave neboli zbytočné. V zapadajúcom slnku vyzeral včelárik, ktorý pôsobí v našich končinách veľmi exoticky, ešte neskutočnejší.
Cyklistovi pri Trenčíne skrížil cestu medveď Čítajte Medveď mu fučal tesne pri uchu
Na neskutočný adrenalín si spomína fotograf Jozef Ferenec z Poľany. „Keď bolo párenie medveďov, zobral ma sem jeden lesný inžinier na džípe. V kráteri mali fotokryt,“ opisuje. V tesnej blízkosti nášho najväčšieho zvieraťa strávil vtedy celú noc. Šelmy prišli za tmy až celkom ku krytu. Bol z chabej lepenky. Ich hlasný dych a chrčanie počul tesne veľa seba.
„Vtedy som jedinýkrát natiahol zbraň,“ spomína si fotograf. Použil by ju, samozrejme, len keby sa stalo niečo neočakávané. On potrebuje celkom iné úlovky ako mŕtve zviera. Snaží sa ho zachytiť živé v celej jeho kráse a mohutnosti.
Nebezpečnejší sú ľudia ako zver
Fotograf ešte vysvetľuje, že do držby si musel vybaviť po nejakom čase osobnú zbraň. Nie však pre strach zo zveri, ale pre niečo iné.
„Keď som sa túlal po horách, stretával som aj všelijakých podivuhodných ľudí, ktorí nemali dobré oči. Mal som za milión slovenských korún objektívy, ktoré som získal naozaj ťažko. Jeden nikdy nevie,“ vysvetľuje fotograf a dodáva, že niekedy sa ľudí treba aj báť viac ako divej zveri.
Keby chcel medveď človeka zabiť, urobí to Čítajte Výrok o obavách pri stretnutí so zverou a ľuďmi potvrdzuje aj príhoda z Čergova. Fotograf sa blížil k lúke, na ktorú práve vychádzali jelenice. Sústredil sa hlavne na ne.
Odrazu zoči-voči na chodníku rovno oproti zježená hrča chlpov, vycerené žlté zuby a zlovestné zavrčanie. „Statný vlk, starší samec, bol odo mňa hádam na sedem metrov. Netušil som, či zaútočí alebo nie. Našťastie, len dal najavo, kto je v lese pánom a potom skočil do kríkov a už ho nebolo,“ opisuje príhodu fotograf.
Bolo to na mŕtvicu
V knihe je ešte viacero unikátnych záberov iných vlkov, aj krásnej mladej vlčice, obrovského medveďa, ktorý vyzivuje pred brlohom, rysa a iných úchvatných divokých šeliem z našich lesov. Najviac však Jozefa Ferenca vyľakalo niečo celkom iné.
„Sedel som na jednom posede od siedmej večer. O pol deviatej sa začalo stmievať. Denný ruch utíchol,“ začína spomínať fotograf. V tichu a tme počuť každý zvuk hádam aj desaťnásobne.
Fotograf plný napätia čaká, aká zver vyjde. Sústreďuje sa len na tmavú líniu lesa, ktorá vyzerá aj trochu strašidelne. Odrazu čudné buchnutie, šuch-nutie, nepatrný ľahký závan niečoho neidentifikovateľného pri jeho hlave. Nenápadný dotyk na líci. „Bolo to na mŕtvicu,“ spomína si Jozef Ferenec.
Takto zákerne ho vyplašilo nenápadnú zvieratko, ktoré dorastá do veľkosti asi pätnásť centimetrov, s rovnako dlhým huňatým chvostíkom. Je to drzá, malá potvorka, ktorá rada obsadzuje poľovnícke posedy, keď sa na nich dlhšie neukáže poľovník.
Do Marikovej sa zatúlala zaujímavá šelma Čítajte Nafotografovanú má Jozef Ferenec aj v knihe veľkú partiu týchto malých nezbedníkov. Pôsobia milo a zraniteľne, ale v očkách každého z plchov sa zračí veľké šibalstvo.
Bozk zajaca a bažanta
V knižke narazíte aj na rôzne inotaje, ktoré z ríše zvierat odkazujú do sveta ľudí. Majú dokonca až politický podtón. Jednu takúto pomenoval Jozef Ferenec Priateľstvo. Do agátových lesov sa vtedy vybral „loviť“ bažantov. Organizácia akosi zlyhala, tak s vtákmi nemal veľký úspech. Mal už čosi nachodené, keď odrazu zbadal medzi stromami nádherný výjav. Zajac bol postavený na zadných labkách v tesnej blízkosti bažanta. Prišiel prvý záver. Potom sa ušiak trochu naklonil, akoby dával bažantovi bozk. Druhý záber. Dal ich aj do súťaže a získal Cenu Múzea svätý Anton.
Máme tu vzácnosti, nech to tak aj zostane
Nebola to prvá cena, ale novinárom sa práve tento záber veľmi páčil. „Chceli, aby som vysvetlil, prečo som dal práve takýto názov. Vysvetlenie bolo jednoduché,“ hovorí fotograf. Reagoval v ňom na slovenskú politickú situáciu v tom období.
„Vo vláde sa začala opäť mohutne riešiť národnostná otázka, vyplával na povrch nacio-nalistický pátos. Fotografia bola pripodobnením celkom iných nálad,“ hovorí Ferenec. Dodáva, že vždy, keď sa vybral fotografovať na juh Slovenska, ľudia tu boli veľmi milí. Aj tí, čo hovorili po maďarsky.
„Mal som pocit, že Maďari a Slováci žijú popri seba bez problémov. To len politici kikiríkajú niečo iné. Takže tak ako bažant a zajac tu žijú na jednom území spolu, nekonkurujú si, dokonca si dajú aj bozk, tak je to aj s ľuďmi. Aj keď niekto tvrdí pravý opak,“ vysvetľuje fotograf. V knihe Jozefa Ferenca nájdete ešte veľa vzácnych záberov aj s vysvetleniami, ktoré pobavia či zarazia. Napríklad ako rozoznať dva druhy kuny a ktorá z nich zvykne robiť šarapatu v stodolách či iných ľudských obydliach. O tom, ako tetrov na chvíľu v ošiale lásky ohluchne, keď dvorí svojim milým a spieva im ľúbostnú pieseň, tiež o omráčených žabách a chytrákovi tchorovi.
Kochať sa môžete zábermi orla skalného pri love, kamzíkov, svišťov. Veľa zveri nafotil fotograf aj v Strážovských vrchoch či pri Hornom Moštenci neďaleko Považskej Bystrice. Vedeli ste napríklad, že aj tu je naozaj veľa medveďov? Slovenská príroda má jednoducho stále veľa prekvapení. A keď má človek nažité, aj zábery sú dobré.
Deti z Marikovej vyhrali celoslovenskú súťaž mladých poľovníkov Čítajte Jozef Ferenec je sám poľovník a má medzi nimi aj veľa priateľov, ktorí mu dávajú správy, kam sa oplatí vybrať. Kde a čo zaujímavé videli.
Jozef Ferenc vydal už Skvosty slovenskej prírody, Tajomstvá slovenskej divočiny. Napísal aj humorné príbehy z poľovačiek v slovenských horách Lovci s pasom. „Medveď, vlk, rys sú západnej Európe vyhubení a u nás sú. Máme tu veľké bohatstvo,“ hovorí fotograf, ktorý si želá, aby to tak aj zostalo.
