DOLNÁ MARIKOVÁ. Na pohreb honorárneho kanonika Nitrianskej kapituly Cyrila Šujaka prišlo minulý týždeň veľké množstvo veriacich aj duchovných. Spomínajú na neho s láskou. Nitriansky biskup Viliam Judák povedal, že svojím prístupom k životu a trápeniu bol vzorom pre mnohých kňazov. Povedal tiež, že mal veľmi rád svoju rodnú dedinu.
Spomienky obyvateľov
Obyvatelia Dolnej Marikovej mali veľmi radi duchovného Cyrila Šujaka. Jozef Šujak hovorí, že v minulosti nastala aj doba, keď režim prenasledoval kňazov a výnimkou nebol ani ich pán kanonik. „Pre prenasledovanie nemal život veru ľahký. Prežil, a pán Boh mu nakoniec dal dožiť sa vysokého veku.
Škoda len, že nie až tej stovky,“ povedal pán Jozef. Dodal, že aj jeho samého veľmi teší, že si v Dolnej Marikovej prišiel dožiť svoj seniorský vek.
„Veľmi zlatý, doslova svätý človek. Jeho kázne boli krásne,“ vyznala sa pani Emília s tým, že slúžil omše, aj keď bol už na dôchodku.

Práce v hoteli, ktorý vyhodili do vzduchu
Peter Sandtner, predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska, hovorí, že život nemal Cyril Šujak ľahký. Kňazské poslanie dlho nevykonával. Už v roku 1951 musel narukovať do pomocných technických práporov (PTP). Sandtner tlmočil niektoré z jeho spomienok.
Spomenul, že Cyril Šujak hovoril, že s nimi zaobchádzali ako s väzňami. Už pri nástupe ich desiatnik privítal slovami, kde ich označil za vyvrheľov ľudskej spoločnosti.
Po trojtýždňovom výcviku nasadili príslušníkov PTP na opravu hotela Moskva, teraz hotel Pupp v Karlových Varoch. „Nejakí diverzanti ho podmínovali, a to práve keď tam komunisti oslavovali Stalinove narodeniny. Štvrté poschodia vyhodili do vzduchu. Veliteľ tamojšej posádky privítal príslušníkov PTP slovami – Reakce to zavinila, reakce to spraví! – tlmočil spomienky duchovného Šujaka Sandtner.
Hovorili im, že budú v práporoch, kým nezomrú
Do práporov PTP rukovali väčšinou mladí chlapci, ktorí boli vo veku brancov. Väčšinou bohoslovci alebo synovia kulakov, inteligencie, študenti. Cyril Šujak však narukoval už ako kňaz. „Muž, ktorý bol oveľa starší ako ostatní, čo bolo dosť výnimočné. Hovorilo sa, že tam budú, možno pokiaľ nezomrú, že ich vyvezú do Sovietskeho zväzu, kde mali stavať vojnou zničené mestá. Zabránila tomu smrť Stalina a Gottwalda,“ vrátil sa do minulosti Peter Sandtner.

Nakoniec kopali hrob Gottwaldovi
Cyril Šujak sa dostal ešte na mnohé iné stavby. Na čo však zvlášť spomínal, bola stavba mauzólea Klementa Gottwalda na Vítkove v Prahe, v miestach Národného pamätníka oslobodenia.
„Donútili ich, aby krompáčmi a zbíjačkami devastovali prekrásne mozaiky – výjavy z českých dejín, ktorými bol pamätník vyzdobený. Českí kňazi pritom vraj plakali. V skale pod dlažbou museli vyhĺbiť 4 metre hlbokú miestnosť, v ktorej mal byť uložený katafalk s pozostatkami Gottwalda,“ tlmočil spomienky Sandtner.
Dodal, ako duchovný Šujak zvykol k tejto spomienke ešte poznamenať, že robili službu hrobárov. Gottwald vraj chcel pochovať ich, ale nakoniec hrob kopali oni jemu.
Vždy pozitívne mysliaci človek
Cyril Šujak bol podľa ľudí, čo ho poznali, vždy pozitívne mysliaci človek. Nebol zatrpknutý. „Taká je väčšina našich členov, čo si veľmi vážim. Práve toto pozitívne myslenie mu dávalo silu prežiť všetko nepríjemné, čo mu život priniesol,“ dodal Sandtner.
S úctou si na neho zaspomínal na pohrebe v Dolnej Marikovej aj nitriansky biskup Viliam Judák. „Aj napriek tomu, že prežil veľa utrpenia a utláčania pre vieru, zachoval si zdravý kresťanský optimizmus a vždy bol veľkým povzbudením aj pre mladých kňazov. Určite aj pre svojich veriacich na všetkých miestach, kde pôsobil.“ Dodal, že aj v Kolároviciach, kde zotrval 42 rokov, na neho spomínajú s veľkou láskou. Vždy sa však hlásil k Dolnej Marikovej, aj sa rozhodol, že tu strávi posledné roky svojho života.
„Niekoľkokrát som ho tu aj navštívil. Bol to človek, ktorý mal naozaj otvorené srdce pre všetkých, ale nikdy netajil, odkiaľ pochádza. Rodnú dedinu mal veľmi rád,“ zhodnotil Judák.
Mons. Cyyril Šujak
Mons. Cyril Šujak z Dolnej Marikovej sa narodil 17. 6. 1919. V roku 1942 vstúpil do kňazského seminára v Nitre, kde v roku 1944 prežil bombardovanie sovietskymi lietadlami. Bomba padla na drevenú hradu kaplnky, na ktorej explodovala, práve keď sa bohoslovci modlili krížovú cestu. Našťastie, nikto nebol zranený. Za kňaza bol vysvätený 15. 6. 1947. Kaplánom bol v Terchovej a Soblahove. Tri roky strávil v pomocnom technickom prápore.
Po prepustení 1. 5. 1954 bol kaplánom v Krásne nad Kysucou, vo Valaskej Belej, Veľkom Rovnom a v Považskej Bystrici. Od roku 1959 bol správcom farnosti v Kolároviciach, kde pôsobil 42 rokov.
Od roku 2001 žil na odpočinku v Dolnej Marikovej. Požadovanú spoluprácu so štátnou bezpečnosťou zásadne odmietal.
V roku 2006 bol vymenovaný za honorárneho kanonika Nitrianskej kapituly a v roku 2018 za pápežského kaplána. Bol členom Konfederácie politických väzňov Slovenska a najstarším žijúcim bývalým príslušníkom PTP. Zomrel 18. 1. 2019 . Pochovali ho 23. 1. 2019 v Dolnej Marikovej.