Z dulovskej bytovky je to kúsok na ihrisko, kde sa vystriedalo množstvo záujemcov o futbal, no nie každý sa uchytil. Jakub Mišík na futbal chodieva, no iba za pekného počasia a ak stojí v blízkosti jednej brány pri zábradlí, o akcii na druhej strane tuší iba z reakcií divákov.
Zraková vada
„Neviem, či som sa už tak narodil, ale pokiaľ si spomínam, zle vidím od malička. Lekári uvažovali o operácii, pri ktorej by sa odstránili čiastočky sietnice, aby situácia nebola horšia. Tak som ju podstúpil. Nemalo by sa to viac zhoršovať. Zvykol som si, pri čítaní používam aj lupu, problém nastáva, keď sa zošerí alebo je pod mrakom. Vtedy vidím iba rozmazane. Preto aj na futbale nevidím všetko, najlepšie je to v neďalekej Tuchyni, kde sú diváci na svahu, tam môžem futbal pozerať od brány k bráne.“
Florbalistka Michaela Šponiarova získala angažmá v krajine vicemajstrov sveta Čítajte Internátny život
Jakub trávil školské časy v Bratislave. „Navštevoval som špeciálnu základnú školu pre slabozrakých a nevidiacich, kde sme mali športové aktivity. Niekto mohol dvíhať činky, ja nie, pretože by mi to zvyšovalo očný tlak. Domov som chodil na sviatky, predĺžené víkendy a cez prázdniny. Podobné to bolo aj neskôr, lebo som v Bratislave absolvoval strednú odbornú školu ako administratívny pracovník.“
Na začiatku bol Kopecký
„ Ako školák som sledoval šport, najmä hokej - majstrovstvá sveta, olympiádu, našu ligu. Keď som chodil na strednú, kúpili sme satelit a môj obzor sa rozšíril o zahraničné hokejové a futbalové súťaže. V roku 2010 som sa stretol s Tomášom Kopeckým, ktorý spolu s Mariánom Hossom priniesli do Novej Dubnice Stanleyho pohár. Odfotografoval som sa s ním, dostal podpísanú kartičku, no to som ešte netušil, že časom to bude súčasť mojej zbierky. Tomáš mi napriek svojmu obrovskému úspechu stále pripomínal chalana, s ktorým by som si mohol pokojne zahrať futbal. Nebol odmeraný, nežil iba z toho, že niečo dosiahol, ale život ide predsa ďalej. Podobné skúsenosti mám aj s Brankom Radivojevičom a Matúšom Holendom, s ktorým si píšem aj na facebooku.“
Jakub Mišík s Tomášom Kopeckým a Stanleyho pohárom (zdroj: ARCHÍV J. MIŠÍKA)Podpisy od vicemajstrov
Po hokejovom šampionáte 2012 prišlo na dubnické námestie kvarteto domácich odchovancov so striebornými medailami. „Domov som odchádzal s podpismi Tomáša Tatara, Ivana Baranku, Mareka Hovorku a Mária Bližňáka. Onedlho usporiadal v Bratislave autogramiádu hokejový Slovan, ktorý prechádzal do KHL. Prišli sme tam s kamarátom, hráči boli ochotní, doniesol som si viacero podpisov trebárs od Marka Daňa či Romana Kukumberga, ale aj ďalších.“
Prvé výmeny
Zberatelia sa radi pochvália svojimi úlovkami a často medzi sebou exempláre menia. „Keď som mal viacero rovnakých podpisov, napadlo mi, aby som niekoho s podobným záujmom našiel. Skúsil som internet a na moje prekvapenie sa ozvali viacerí. Dohodli sme sa s českou dievčinou na výmene. Priznám sa, najprv som neveril. Poslal som Šatana a o niekoľko dní mi pribudol do zbierky prvý zahraničný hráč – hokejový brankár Pavel Francouz. Potom to už išlo ľahšie, vďaka ochote Mareka Hamšíka, ktorý mi podpísal viacero fotiek, pribudli do zbierky Tomáš Rosický či Petr Čech,“ hovorí Jakub.
Nielen športovci, ale aj herci
Zberatelia autogramov sa stretávajú väčšinou iba v Bratislave. Jakub sa tam stretol s kolegom zo Žiliny, s ktorým si vymieňali úlovky už skôr a dostali sa aj do Slovenského národného divadla. „Bolo tam veľa zaujímavých hercov, väčšinu som poznal iba podľa hlasov z filmov či dabingu. V zbierke mám Ferka Kovára, Emila Horvátha a mnohých ďalších. Zábavné bolo, že ešte som nemal v ruke autogramy a už boli ponuky na výmenu. Niekedy je ťažké napísať, že nevymením, lebo mám iba dva kusy a záujemcov je päť. Mám vytipovaných overených zberateľov, ktorí majú prednosť.“
Veľké sklamanie
Výmena je niekedy ako kupovanie mačky vo vreci, o čom sa už Jakub trpko presvedčil. „Po podpise Paľa Demitru som veľmi túžil, no takmer nik ho nechcel vymeniť. Cena jeho autogramu po smrti stúpla štvornásobne, čo som si nemohol dovoliť. Dohodol som sa so zberateľom, poslal mu dvadsať svojich „naj“ kúskov a tešil sa na Demitru. Keď kartička s podpisom dorazila, pochválil som sa na webe. Bohužiaľ, známy skúsený zberateľ mi povedal, že nechce kaziť radosť, ale niekto sa v tomto prípade na slávneho hokejistu zahral a podpis sfalšoval. Stalo sa, budem múdrejší a verím, že raz sa originálu dočkám.“
Foto prišlo aj spoza oceánu
Pre zberateľa je najcennejšia originálna podpísaná fotografia. „ Prefotená a podpísaná už nie je to pravé. Ak chcem získať foto bývalého hráča, hľadám v obchodných registroch, či na zberateľských fórach, aby som sa dopátral k adrese. Pošlem v liste čistú obálku so známkou, prípadne foto, ak mám a čakám. Je to risk, boli prípady, že odpoveď neprišla. Od Petra Bondru som dostal list s dvoma podpiskartami po deviatich mesiacoch. Pekné spomienky mám na hokejistu Andreja Kollára, ktorý mi napísal pekný list a pribalil dres z dobročinnej akcie. Podobne to bolo aj s bývalým hokejistom Júliusom Černickým, ktorý priložil podpis a poďakoval, že vďaka nám sa na staršiu generáciu nezabúda.“
Najcennejší suvenír
Medzi najcennejšie exempláre v Jakubovej zbierke patrí podpis svetového rekordéra Usaina Bolta z Jamajky. „Počas štúdia v Bratislave sme sa zúčastnili veľtrhu práce, kam prišli aj známi úspešní ľudia a hovorili, ako sa dokázali presadiť. Atletický manažér Alfons Juck zaujímavé rozprávanie spestril súťažou. Na hodnotu svetového rekordu som zareagoval a povedal 9,64 s. Odmenou bol plagát najrýchlejšieho šprintéra planéty. Po príchode na internát som ostal v šoku, lebo keď som plagát rozbalil, bol tam originálny podpis. Pánovi Juckovi som poďakoval aspoň mailom, na čo mi odpísal, že je rád, keď plagát dostal do rúk zberateľ a nie ktosi, čo ho iba založí do šuplíka.“
Veľká návratnosť
„Zatiaľ som napísal viac ako tristo listov do rôznych kútov sveta. Vrátilo sa mi 261, nevrátilo 40. Spolu mám zatiaľ 1313 autogramov, 254 som získal osobne, ostatných 760 výmenou.
Adresy získavam aj výmenou na internete. Skúšal som osloviť aj kluby, najlepšie zareagovali žilinskí futbalisti, či hokejové kluby z Brna a Prahy. Pomohol mi aj kamarát z Púchova, ktorý hral v Trenčíne a po dvoch mesiacoch mi poslal podpísané fotky.“
Čuch na budúce hviezdy
„Niekedy si nechám podpísať fotku aj od menej známych športovcov, čo sa mi viackrát vyplatilo. Mám podpisy Miňa Stocha či Roba Maka z čias, keď ešte len nakukovali do reprezentácie. Podobne aj Hillary Gong hrával za Trenčín, a odrazu sa ocitol v Austrii Viedeň.“
Skvelá rodina
Nie všetko sa dá zohnať cez internet, sú akcie, kde sa dá získať pekná kolekcia. „Veľmi mi v tomto pomáhajú sestra s manželom Jankom, ktorí ma vozia na rôzne akcie, za čo som im veľmi vďačný. Sám by som sa trebárs do Trenčína či niekam ďalej nevybral. Ak je niekedy akcia v Bratislave, privezú ma k vlaku a na mieste ma čaká kamarát, ktorý je na tom podobne ako ja. Vo dvojici si pomôžeme a dostaneme sa kam potrebujeme“.
Spoločné záujmy
Medzi Jakubom a sestrou Ankou je úzke puto. “Sme si veľmi blízki, od smrti rodičov, keď bol ešte na základnej škole. Som mu stále nablízku aj s manželom a deťmi. Robím mu manažérku (smiech), vypisujem obálky, no text nechám na neho. Fotografujem, vytlačím a mám radosť, keď vidím, ako sa teší z každého podpisu. Pomáha v záhradke, niečo vyniesť na smetisko. Skúšal aj rýľovať, to je práca, kde nemusí nič dvíhať. Rodinným koníčkom je turistika, najmä rozhľadne, naposledy sme boli v novej v Bojniciach. Hráme spolu spoločenské hry, je nám dobre, keď sme spolu,“ povedala sestra Anka.
Každý špás niečo stojí
Listy, známky, fotografie, cesty, albumy, to všetko niečo stojí. „ Je to pravda, z invalidného dôchodku nemôžem veľmi vyskakovať. Rád by som pracoval, mám školu, no nikde ma nechcú. Hovorí sa veľa o pomoci zdravotne postihnutým, ale vo väčšine prípadov sú to iba prázdne reči. Ak by som žil sám, mal by som veľký problém vyžiť z dôchodku a bol by som rád, ak by som mal aspoň na bývanie. Bývame spolu so sestrou a jej manželom. Snažím sa im pomáhať, starám sa o psíkov, pomôžem doma, čo mi môj stav dovolí. Vďaka nim sa môžem venovať svojmu koníčku, čo mi veľmi pomáha,“ vysvetľuje Jakub.
Ľudia sú rôzni
„S Jakubom sme si zvykli chodiť na rôzne akcie, vôbec to nie je nuda. Možno by som nikdy športové, či ďalšie hviezdy nevidel na vlastné oči. Za ten čas už mám pozitívne aj negatívne skúsenosti. Keď som prišiel pri otváraní fitka v Dubnici za Chárom s prosbou o foto s Jakubom, ani na sekundu nezaváhal. Podobne aj ďalší, no trebárs Hossa neprejavil najmenší záujem. Podobne to bolo aj pri autogramiáde, kedy bol Kubo na rade, odrazu sa niektorí zdvihli a a odišli. Chára s Graňákom ako najstarší však podpisovali až do konca,“ dopĺňa skúsenosti švagor Ján.
Vianočné darčeky
Jakub okrem zbierania autogramov veľmi rád číta. „Milujem športové príbehy – Golonka, Neymar, Messi, ale bavia ma aj detektívky. Pod stromček by ma potešil trebárs album, či ďalšia kniha. Na darčeku je najkrajšie to, ak ten, kto daruje, sa snaží trafiť do záujmu obdarovaného. Niekedy urobí radosť aj úplná maličkosť. U nás je to jednoduché, veľmi dobre vychádzame, poznáme sa a preto sa aj radosť darčekom dá urobiť ľahšie“.
Jakub sa už teší na budúci rok, kedy budú na Slovensku hokejové majstrovstvá sveta. „V roku 2011 som sa nedostal na žiadny zápas, teraz by som chcel vidieť aspoň jeden zápas Slovákov či Čechov. Mám aj tajný sen, so švagrom fandíme FC Liverpool, tak by som chcel zažiť na vlastnej koži úžasnú atmosféru na štadióne Anfield Road“.
