Keď sa vytvára atmosféra, že namiesto imperatívu „dobre žiť“ nastupuje imperatív „mať sa dobre“, všetko nebude v súlade s kostolným poriadkom.
Narodili ste sa 21. decembra 1943 v Dolnej Porube. S odstupom 36 rokov vás, zhodou okolností, opäť v decembri, ordinovali za kňaza. Kde sa tak stalo?
– Kňazskú vysviacku som prijal 30. decembra 1979 v Poľsku s mojím spolubratom a priateľom Ivanom Bunčekom. V ten istý deň sme od arcibiskupa Henryka Gulbinowicza prijali aj diakonskú vysviacku vo Vroclave. Všetko bolo pripravované prostredníctvom našich predstavených, my sme dostali iba adresu, kde sa máme hlásiť.
Zvyknete v súvislosti s uvedenými medzníkmi Vianoce prežívať o čosi intenzívnejšie?
– V spomínanom roku som Vianoce prežíval so zvedavosťou. V každom prípade, pre našu rodinu vždy znamenali skutočné sviatky. Hoci sme sa tešili na stromček a darčeky, hlavnou náplňou bol malý Ježiško. Modlili sme sa pred štedrou večerou a aj zvieratá mali po zotmení štedrejšiu dávku potravy. Keďže u nás nebývala polnočná omša, doma sme spievali vianočné pesničky z modlitebnej knižky. Bolo to veľmi radostné.
Ak chcete Štefánika, pripravte si tisícku. Masaryk je lacnejší Čítajte Na svet ste prišli počas najväčšieho ozbrojeného konfliktu v dejinách ľudstva. Ako spomínate na život v rodnej dedine po druhej svetovej vojne?
– Na nič z vojnovej éry si nepamätám. Iba z rozprávania babky som sa dozvedel, že sme sa odsťahovali na jeden z lazov Kúty, odkiaľ pochádzal dedko, ktorého som nikdy nevidel, lebo zahynul počas prvej svetovej vojny. Mal som jedného mladšieho brata. Ten ma vždy provokoval a ja som to nevedel pokojne zvládať. Obyčajne potom zakročila mama s babkou. Ale viem, že sme sa mali všetci veľmi radi.
Nosíte vďaka tomu v srdci nejaký dobový obraz, ktorý vám pred očami dodnes ožíva?
– Detstvo v našej dedine bolo naozaj pekné. Cez leto sme pásli kravy, babka ma už ako malého chlapca zaúčala do takmer všetkých poľnohospodárskych prác vrátane kosenia, orania či sadenia zemiakov. Najmä kosenie bolo veľmi romantické. Chodievali sme s rodičmi na veľké lúky – Košariská alebo Zvoničky, kde sa zišlo aj dvadsať koscov. Prišli sme tam večer, prekosili niekoľko zákosov, zapálili oheň a hostili sa. Starší chlapi rozprávali historky a spievali. Vstávalo sa zavčas rána, aby sa zase dobre kosilo. Nezabudnem, že raz tam s nami pobudol aj jeden profesor z Oravy, ktorý bol v Dolnej Porube ako dozor s deťmi.
K detstvu patrí aj učenie. Skúste zarámcovať svoje školské roky.
– Prvých päť ročníkov som chodil do školy v Dolnej Porube. Od šiesteho ročníka sme dochádzali do Trenčianskych Teplíc. Potom nastala transformácia školského systému. Po ukončení ôsmej triedy som pokračoval v štúdiu na I. jedenásťročnej strednej škole v Trenčíne, ktorá sa však premenovala na Dvanásťročnú strednú školu. Maturoval som už ako študent Strednej všeobecnovzdelávacej školy, dnes známej pod názvom gymnázium.
Kadiaľ viedla vaša cesta viery? Ktorá životná križovatka zohrala rozhodujúcu úlohu smerom do kňazského povolania?
– Moja cesta viery nie je celkom jednoduchá. Nemôžem povedať, že mi bolo všetko jasné, a že som mal jasne definovaný cieľ. Do deja vstupovalo mnoho prirodzených aj nadprirodzených vecí v podobe stretnutí rôznych ľudí.
Menu na zámku v Lánoch ponúkalo samé dobroty, vyskúšal ich aj Masaryk Čítajte Môžete byť konkrétnejší? Prečo práve jezuiti?
– Tak to bolo úplne proti logike. Po ukončení Strojníckej fakulty vtedajšej Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave v roku 1968 ma jeden z mojich priateľov po rozhovore o zmysle života poslal na kus reči za starým monsignorom, ktorý bol doživotným správcom Spolku svätého Vojtecha. Predstavte si, že tento dobrý človek mi jednoznačne povedal, že moje miesto je u jezuitov. Bola to menšia bomba, pretože ten človek bol v hnutí Pacem in terris, a ja som mal na jeho odporučenie ísť k jezuitom. Práve v čase, keď niektorí rozlišovali oficiálnu cirkev od podzemnej. Hoci išlo o tých istých ľudí, existovala tam akási nedôvera... Ale 9. januára 1971 ma prijali do noviciátu Spoločnosti Ježišovej. Potom začalo tajné štúdium počas zamestnania, vysviacka a neverejná pastorácia s mládežou, vysokoškolákmi a rodinami.
Kde ste, naopak, pôsobili verejne?
– Až do roku 1990 som pracoval takpovediac na dva úväzky. Od roku 1971 do spomínaného roku 1990 som pracoval v Dome techniky Československej vedecko-technickej spoločnosti v Bratislave. Vo februári 1990 som dal zamestnávateľovi výpoveď a začal som sa venovať kňazskej pastorácii v Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave.
Deväťdesiate roky sú s vaším menom späté cez funkciu provinciála najväčšieho rímskokatolíckeho rehoľného rádu.
– V roku 1990 navštívil Slovensko generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej Peter-Hans Kolvenbach z Ríma, ktorého som sprevádzal po našich začínajúcich komunitách. Od 1. januára 1991 ma vymenoval za provinciála. Pre mňa nastala celkom nová situácia, pretože som nemal možnosť niečo od niekoho odpozorovať. Na základe reštitučných zákonov sme museli pripraviť podklady pre navrátenie nehnuteľností, ktoré nám boli zhabané po znárodnení. Toto sprevádzali všelijaké okolnosti, ale dá sa všeobecne povedať, že z veľkej časti prevažovala ochota vrátiť to, čo nám patrilo.
Významnú rolu ste vtedy zohrali aj pri transformácii Teologického inštitútu sv. Alojza na Teologickú fakultu Trnavskej univerzity. Na aké ďalšie kroky ste kládli dôraz?
– Najmä na vytvorenie prostredia spĺňajúceho podmienky rehoľného života na základe sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti. Ďalšie úlohy spočívali vo vytvorení podmienok na formáciu nových jezuitov. Okrem Teologického inštitútu, kde začali študovať mladí jezuiti zo Slovenska i Čiech, bolo tiež potrebné poslať tých najschopnejších do zahraničia, aby mohla teologická fakulta vychovávať dobrých rehoľníkov.
K napísaniu rozprávkovej knihy autorku inšpirovala malá dcérka Čítajte Vnímali ste túto pozíciu ako strop z hľadiska jezuitskej hierarchie na Slovensku?
– Neviem, čo presne myslíte pod výrazom strop. V evanjeliu čítame, že kto chce byť prvý, nech je sluhom všetkých. A v službe niet nijakého stropu. Najmä, keď mnohí ľudia radšej riadia, respektíve rozkazujú. U nás sa praktizuje skôr duchovné riadenie a to je veľmi ťažké, pretože celý človek sa má dať do služby.
O jezuitoch sa traduje, že sú mimoriadne vynaliezaví. Pracujú v rôznych apoštolátoch vrátane vedy, vzdelávania či ekumenizmu. Nebránia sa vtipom na vlastný účet. Vraj na každú otázku odpovedajú otázkou.
– O jezuitoch sa všeličo hovorí, pravdivo aj satiricky. Jedno i druhé patrí k životu. V dejinách, najmä v prvej Spoločnosti do roku 1773, keď bola rehoľa na základe rozhodnutia pápeža Klementa XIV zrušená, jezuiti vykonali pre ľudstvo mnoho dobrého. V školstve zakladaním univerzít, v kultúre, vede, technike, v misiách, no predovšetkým tým, že ľudí učili žiť v súlade s Božím plánom, prečo Boh stvoril človeka a aký mu dal cieľ, aby prežil svoj život dobre.
Ako ste naznačili, k apoštolátom Spoločnosti Ježišovej patria aj misie. Nezmazateľné stopy jezuitov nájdeme v Indii, Japonsku, Číne, Afrike, Amerike...
– Áno, jezuiti boli veľkými misionármi. Napríklad František Xaverský, patrón misionárov, sa dostal cez Indiu, Japonsko až pred bránu Číny. Najznámejšie sú takzvané Paraguajské redukcie, kde sa jezuiti snažili vychovávať domorodých Indiánov. Učili ich obrábať pôdu, stavať domy a predovšetkým deliť sa o všetko, čo si dorobili spoločnými silami. Slovenskí jezuiti pôsobili ešte v minulom storočí v Zambii, Zimbabwe, Argentíne i Austrálii. Svoju misiu mali aj v Galte v Kanade, v dnešnom meste Cambridge v provincii Ontário. Misia vznikla pre Slovákov, ktorí emigrovali do Ameriky po prvej i druhej svetovej vojne. Naši pátri, ktorí do roku 1950 študovali v zahraničí, sa už nemohli vrátiť do Československa. Hľadali možnosť, ako byť užitoční v zahraničí. Misia bola zrušená v rokoch 2002 – 2003.
Máte s misiami osobnú skúsenosť?
– Niekoľkokrát som navštívil spolubratov v Kanade. Ich poslaním boli návštevy slovenských usadlostí. Robili tak dvakrát do roka, vyslúžili sviatosť krstu, manželstva, pochovali zomrelých, slávili s nimi svätú omšu a rozprávali sa o radostiach i strastiach života emigrantov. Niektorí Slováci sa svedomitosťou zapísali medzi veľmi úspešných ľudí, iní zasa šírili dobré meno svojou skromnosťou a pracovitosťou. Potvrdzujem, že boli veľmi pohostinní. Slovenské kostoly boli centrom spoločenského života. Na omše chodili aj neveriaci, aby sa mohli stretnúť so svojimi rodákmi.
Aké budú oslavy Silvestra v Trenčíne? Čítajte V súčasnosti stojíte na čele komunity v Ivanke pri Dunaji. V rámci nej ste však pôsobili aj ako exercitátor – osoba, ktorá vedie duchovné cvičenia. Čo vám ukázali?
– Desať rokov som sa v exercičnom dome v Piešťanoch stre-tal takmer so všetkými kategóriami ľudí. Každý človek je tajomstvom. Myslím, že najväčším problémom dneška sú informácie. Ľudia sú zahrnutí ich množstvom a ťažko ich vedia vyhodnotiť, zvlášť keď sa v médiách vytvára atmosféra, že sa treba mať dobre. Namiesto imperatívu „dobre žiť“ nastupuje imperatív „mať sa dobre“. Ak nás otcovia a mamy napomínali v štýle „snaž sa a nemárni čas!“, dnes sa zdôrazňuje „rob veci podľa seba, nech vynikne tvoja odlišnosť!“ „Užívaj!“
Znie to lákavejšie...
– Samozrejme. Lenže, ak pracovitosť, nenáročnosť, zmy-sel pre poriadok a vernosť vymeníme za vzplanutia vášní, za nekončiaci rad zážitkov a emó-cií, ak uveríme v seba do tej miery, že už nedokážeme sebe v ničom rozkázať, ak budeme robiť iba to, čo sa nám chce, namiesto toho, čo treba, ak naše ego prebije všetko ostatné, kam sa dostaneme? Jeden z problémov nášho života je, že nám chýba správny motív a cieľ života. Všimnime si špičkových športovcov. Napríklad Peter Sagan prijíma všetko, čo mu pomôže k víťazstvu, aj keby to bolo aké ťažké a na druhej strane sa zrieka všetkého, čo by mu bránilo k dobrému výkonu, aj keď je to veľmi lákavé. Platí to v celom živote, osobitne, ak chce byť človek dobrým človekom.
