LEHOTA POD VTÁČNIKOM. Dobrodruh Marek Slobodník pochádza z Banskej Bystrice. Už desať rokov cestuje po svete s legendárnymi strojmi. S dvojtaktným motorom JAWA 250 prešiel z ďalekej Indie až na Slovensko, absolvoval niekoľko ciest okolo sveta na pionieri. V Čechách spoznal fanúšika trabantov Dana Přibaňa a spolu s ďalšími nadšencami z Čiech a Poľska sa zúčastnil medzinárodnej výpravy na žltých trabantoch do Južnej Ameriky. O svojich zážitkoch často rozpráva na diskusiách. Na jednu z nich zavítal aj do Lehoty pod Vtáčnikom.
Kedy ste si spravili vodičský preukaz a na aké vozidlo?
– Ešte v sedemnástich som si robil na béčko, normálne na auto. Keď som dovŕšil osemnásť, tak asi štyri dni potom som mal skúšky, ktoré som spravil a získal vodičský. Potom v 21 rokoch som si robil na motorku. Teraz si pomaly robím piloťák.
Aké boli vaše vodičské začiatky? Boli až po získaní vodičáku?
– Nie, už predtým som veľa jazdil na motorke. Asi už od jedenástich alebo dvanástich rokov. Popritom dakedy aj na aute, keď sa dalo, asi od šestnástich. Takže som už vedel šoférovať, myslím si, že celkom slušne.
Cestovateľ Marek Slobodník (zdroj: facebook.com/Na Pionieri)Kedy a ako ste sa dostali k cestovaniu po svete? Bolo to spočiatku klasickou dopravou alebo ste začali hneď na pionieri?
– V podstate hneď na pio-nieri. Už na škole sme chceli vymyslieť nejakú cestu. Veľmi sme snívali o tom, že budeme drsní motorkári a že sa budeme zdraviť všetkým ďalším motorkárom, ktorí pôjdu oproti. Ale po škole sme nemali žiadne peniaze. Jediné, čo sme mali, tak to bolo pár korún na pioniera. Niektorí kamaráti mali pionierov. Takže sme si zadovážili tieto stroje. Ja napríklad za päťtisíc korún. Hneď nato sme začali cestovať. Prvá cesta bola v roku 2008 okolo Slovenska. To sa nám zapáčilo, tak hneď potom sme išli do Rumunska. To bolo v roku 2009, keď sme sa rozhodli, že prejdeme hranice štátu. Potom sme si povedali, že pôjdeme za hranice kontinentu. Tak sme išli do Kazachstanu. Odvtedy to už ostalo a v priemere každé dva roky robíme nejaký takýto šialený výlet. A zároveň to už vždy točíme.
Aké expedície ste podnikli?
– Prvá taká najväčšia bola na pionieroch k Aralskému jazeru v Kazachstane a spať. Druhá bola už s trabantmi naprieč Južnou Amerikou, vtedy som šiel na Jawe 250. Tretiu som išiel z Austrálie cez Indonéziu, do Bankoku, tiež s trabantami. Pred rokom som absolvoval cestu na pionieroch naprieč kontinentom, východným pobrežím do Kapského mesta. To sme boli na piatich pionieroch. Tento rok to bola piata väčšia expedícia, z Indie domov. Prakticky to bolo dokončenie cesty z Austrálie domov.
Prečo práve pionier?
– Ako som už povedal, nemali sme peniaze na žiadnu inú motorku, ktorá by mala doklady a dalo by sa ňou cestovať. Potom nás to začalo baviť, že môžeme ukázať ľuďom, že sa dá cestovať aj na niečom inom, ako sú silnejšie motorky. Teraz sa mi páči, že inšpirujem mnohých iných ľudí, a preto som pri tom ostal.
Koľko týchto strojov ste vystriedali?
– Stále chodím na tom istom pionieri a na tej istej Jawe 250. Zatiaľ bolo päť expedícii, z toho dve som išiel na Jawe Pionier a tri na Jawe 250. Takže som vystriedal dva stroje. Ale stále sú pojazdné.
Ako ste prešli od pioniera k trabantu?
– Spravili sme krátky filmík z fotiek. Bol to rok 2011. Film bol dosť úspešný a známy na internete. Vtedy mi napísal Dan Přibaň, či by som nespravil v Prahe prezentáciu, takú ako sme robili napríklad v Lehote pod Vtáčnikom. Súhlasil som. Tam sme sa zoznámili. Spravil som prezentáciu. On už vtedy chystal cestu do Južnej Ameriky. My sme zase chystali inú cestu na pionieroch. Naša cesta však vtedy padla. Dan mi volal, či nechcem ísť s nimi, že im chýba nejaký motorkár. A tak nejako som sa k nim pridal.
Aké boli najväčšie výhody a najväčšie nevýhody týchto vozidiel?
– Výhoda je taká, že nevyzeráš ako milionár. Nie všade ťa vďaka tomu chcú okradnúť. Dá sa to opraviť naozaj že na kolene. Na druhej strane, nevýhoda je to, že sa to stále kazí. Asi najdôležitejšia je cena, že je to fakt lacné vozidlo.
Marek Slobodník na legendárnom Pionieri. (zdroj: (MS))Má váš stroj svoje meno? Ak áno, aké a prečo? Pomenovali ste každé svoje vozidlo?
– Každé nie. Ale pionier, na ktorom cestujem, sa volá Kendžike. Je to po chlapovi, ktorý nás dovliekol a navigoval k Aralskému jazeru. To meno sa mi veľmi páčilo. Tak pionier sa volá po ňom. Jawa sa volá Anežka, po Danovej dcére. Keď bola malá, tak vymýšľala mená pre autá. Vymyslela Egu a Babu. Keď už bola veľká, tak nevedela vymyslieť nič zaujímavé. Tak sme dali na Jawu jej meno. Trabant sa volá Lola. Ale to ešte desať rokov predtým, ako som ju kupoval, tak jej dal niekto také meno, takže to tak aj ostalo.
Mali ste šťastie na ľudí?
– Myslím si, že áno, vždy. V podstate sa nám ani nič nebezpečné nikdy nestalo. Veľakrát sme sa aj báli, keď sme išli do nejakých štátov. Teraz mi v rýchlosti napadol Sudán. Keď sme išli do toho štátu, tak nám naozaj lepilo. Na druhej strane tam bola úplná pohoda, možno najväčšia, akú som kde kedy zažil. Neviem, či sme naozaj mali šťastie na ľudí, ale vyzerá to tak, že po celom svete sú dobrí ľudia. Samozrejme, stali sa nám aj také veci, že nás okradli a podobne. Ale to sa človeku stane aj u nás doma.
