Kedysi sa robil výber, dnes sa robí nábor. A talenty mávajú uterákmi

Basketbalová legenda (archív - ICH) (13 fotografií)

Rozhovor s Ivanom Chrenkom

V roku 1973 bol vyhlásený za najlepšieho basketbalistu Slovenska. Ivan Chrenka bol tiež trénerom majstrovského tímu Československej ligy 1992/93.

Máte za sebou bohatú hráčsku a trénerskú kariéru. Ako ste sa k basketbalu vlastne dostali?

– Začínal som ako štrnásťročný, keď sme s rodinou prišli zo Skalice do Prievidze. Študoval som na gymnáziu a zároveň som hrával. Na basketbal ma nahovorili spolužiaci, pretože som bol vysoký. Tam sa začala moja kariéra. Postupne som aktívne hrával až do štyridsiatky. Šestnásť rokov som pôsobil v Prievidzi, neskôr 2 roky v Handlovej a na sklonku kariéry v Komárne. Počas vojny to bola Dukla Olomouc.

V roku 1973 ste boli dokonca vyhlásený za najlepšieho basketbalistu.

– Áno a o rok prevzal štafetu môj brat. Veľmi rád spomínam na toto obdobie, v Prievidzi som zažil najkrajšie časy. Boli sme výborná partia, väčšina z nás boli Prievidžania. Vtedy za nás hrávali len Slováci, občas sa objavil nejaký Čech, ale to len výnimočne.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Petra Fašungová: Problémy má každá druhá profesionálna športovkyňa Čítajte 

Československá liga mala obrovskú kvalitu, hrali tam silné tímy ako Praha, Inter, Brno, Ostrava a ďalší. My sme im určitým spôsobom dokázali konkurovať, keď sme ich zdolali, vždy to bolo niečo výnimočné. Teraz sa však do Prievidze a ostatných slovenských tímov prevažne tlačia legionári.

Čím to podľa vás je, že v domácej súťaži hrávajú najmä zahraniční basketbalisti?

– Určitým spôsobom dobou. Športuje stále menej detí a chýba trpezlivosť ich vychovávať. Všetky tie výdobytky našej doby ako športové školy či centrá talentovanej mládeže boli zrušené. Kedysi sa robil výber a dnes sa robí nábor. To vám povie každý mládežnícky tréner. A potom nastupujú dievčatá a chlapci, ktorí na šport jednoducho nemajú pohybové ani mentálne vlastnosti. Je to len také trápenie. Pokiaľ sa toto nezmení, nepohneme sa.

Je pravda, že aj z toho mála sa nájdu talenty, žiaľ, skončia v mládežníckom veku. Aj keď sa dostanú do prvoligového mužstva, tam len sedia na lavičke. A ako sa vyjadril jeden môj bývalý zverenec, mávajú uterákmi. Mal veľkú pravdu.

Zahraniční hráči nehrávajú len u nás, ale aj v iných krajinách a iných športoch.

– Áno, napríklad v Arsenale. Ale to je iný level. A nieže Slovan Bratislava má 80 percent cudzincov. A na čo?

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Slovenská liga nemá úroveň. Hrajú nekvalitní legionári a naši len nosia vodu, rozhorčuje sa bývalý reprezentant Čítajte 

O basketbale ani nehovorím. Ten na Slovensku sa mi z roka na rok páči menej a menej. Chodia sem cudzinci, ktorí nemajú kvalitu. Keby toľko príležitostí dostávali tí vyhrievači lavičiek, ktorých som spomínal, boli by určite hrali lepšie. Tréneri sú však postavení k múru a čakajú sa od nich výsledky. Keď niekto kúpi cudzinca, musí hrať. I keď jeho výkonnosť niekedy nestačí ani na slabú úroveň slovenskej ligy.

Teraz sa mi páčia napríklad volejbalisti Prievidze, ktorí okrem jedného majú iba domácich. Je vidieť, že sa to dá. Trpezlivá práca prináša ovocie.

Poďme na krajšiu tému. Aký je váš najlepší športový zážitok?

– Tých bolo veľa. Počas mojej aktívnej činnosti som sa tešil z každého veľkého víťazstva nad silným súperom. Takisto rád spomínam na výjazdy na západ, pretože vtedy sa tam dostal málokto.

Asi najradšej spomínam na prievidzské obecenstvo, ktoré bolo neskutočné. Fandili v pravom slova zmysle. Za našich čias 80 percent fanúšikov rozumelo basketbalu a len 20 percent boli hulváti. Teraz je to, žiaľ, naopak.

Taktiež nezabudnem na posledný titul v československej lige ako tréner. Prievidza vtedy žila basketbalom, veď to bola posledná súťaž oboch krajín.

A ako spomínate na trénerstvo v reprezentácii?

– Tam bola takisto partia, aká sa nevidí. Cestovali sme do Japonska a do Číny, prosto po celom svete. Pri tejto spomienke sa mi vybavila jedna perlička. Prvý môj výjazd do zahraničia bol v roku 1963 do Číny. Predtým som nebol nikde vonku, dokonca ani v Maďarsku. A hneď po prvýkrát som letel do Pekingu, kde boli majstrovstvá spriatelených armád.

Kedysi sa v denníku SME písalo, že Chrenkovci sú postrachom favoritov. Čo je na tom pravdy?

– To presne neviem. Ale je pravda, že brat Peter bol veľmi úspešný hráč. Je ťažko nás porovnávať. On bol taký výbušný, agresívny a veľký bojovník. Ja som bol skôr taký introvert. Nerád by som nás porovnával, kto bol lepši. To môžu len pamätníci. Bolo veľmi krásne, keď sme hrali spolu. Dá sa povedať, že každý zápas sme hrali v základnej pätke. Stavalo sa na nás.

Najmladší brat Pavol hrával len druhú ligu, ale mal aj na viac. Lenže on sa venoval medicíne. Popri práci zubára sa jednoducho nestíhal venovať športu profesionálne, a tak hrával za béčko. Tiež však bol veľký talent, keby sa basketbalu venoval častejšie, určite by to dotiahol ďaleko.

(zdroj: archív - ICH)

Čo na to hovorili rodičia, že z troch synov majú basketbalistov?

– My sme nikdy neboli basketbalová rodina. Najväčší fanúšik Prievidze bola naša mama. Tá si neodpustila žiadny zápas. Bolo to pre ňu niečo veľkého, že sa mohla svojimi synmi pýšiť.

Stretávate sa so svojimi bývalými spoluhráčmi či bratmi až dodnes?

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Trénerská ikona: V súčasnosti drevá športujú a talentované deti chodia po ulici Čítajte 

– Aj áno, ale menej. Každý má svoje rodiny. Keď sa to však podarí, radi sa zabavíme. Tie spomienky sú veľmi pekné.

Rád by som spomenul Jána Kostku, s ktorým sme boli spolu na vojne a neskôr sme ho kúpili do Prievidze. On bol akýsi môj idol. Nedá mi však nespomenúť môj najväčší vzor, ktorým bol Boris Lukášik.

Stretli ste sa za vašich čias s korupciou?

– To vtedy ani nebolo. Stalo sa, že sme v poslednom kole kamarátom mohli pustiť, aby nevypadli. Nám už prakticky o nič nešlo. Aj sme špásovali, že im to predáme, ale nakoniec sme úlohu favorita splnili.

A čo vy a zranenia?

– Žiaľ, tie ma neobchádzali. Mal som ich veľa, ale vždy som sa z toho dostal. I keď len na čas. Obnovovali sa mi, pretože som sa nikdy dostatočne nepreliečil. Teraz sa to prejavuje na mojich chorobách. Svoju kariéru však neľutujem, bolo to nádherné obdobie života.

(zdroj: archív - ICH)

Čomu sa venujete teraz?

– Ešte donedávna som trénoval dievčatá v Prievidzi. Žiaľ, rozpadlo sa to. Inak stále sledujem basketbal a šport celkovo. Chodím na pivo, kávu. Nenudím sa. Mám aj veľkú záhradku, ale tá ma nebaví. Rád čítam, stretávam sa s kamarátmi.

Máte nejaký cieľ, sen?

– V mojom veku si už len ťažko môžem dávať ciele. Veľmi by som si však prial, keby sa slovenský basketbal vrátil aspoň do tých polôh, v akých bol po rozpade republiky. Slovenské mužstvo bolo kvalitné, dokázali sme s najlepšími tímami odohrať kvalitné a vyrovnané zápasy. Nestane sa to však, keď budeme kupovať cudzích a slabých hráčov. Česť výnimkám.