Máte za sebou krásnu kariéru. Ako ste sa dostali k futbalu?
– Doviedol ma k nemu môj ocino. Pamätám si, že ešte ako malý chlapec som sa chodieval pozerať v Ráztočne na každý jeden jeho zápas. Vždy sa mi páčilo, že na ihrisku bývalo veľa ľudí. Keďže rodičovský dom ocina bol hneď vedľa ihriska a trávil som veľa času u starých rodičov, vždy ma to ťahalo na ihrisko. Ocino bol prvý môj tréner, ktorý ma naučil prvé kroky.
V Ráztočne ste prešli všetkými mládežníckymi kategóriami?
Úroveň slovenskej ligy ide dole, tvrdí jej bývalý kanonier Čítajte – To nie, hral som tam len dva roky za starších žiakov. Potom si ma zobral tréner Kaša do Handlovej, kde som hrával do šestnástich rokov. Počas štúdia na strednej škole si ma vybral tréner Ilko do ligového dorastu v Prievidzi, kde sme boli vynikajúca partia. Spomenúť môžem Petra Richtera, Romana Hrehuša, Ivana Neúročného či Adriána Guľu. V Prievidzi som pokračoval až do mužov.
Kedysi sa chodilo na vojnu. Kde ste počas tohto obdobia hrávali?
– Odvelili ma do Malaciek. Ohrial som sa tam však len mesiac, pretože mi volali do kasární, že záujem o mňa majú Zlaté Moravce. Potrebovali zachrániť tretiu ligu a chceli vystužiť defenzívu. Sťahoval som sa tak do kasární v Nitre.
Z Calexu ste sa vrátili rovno do Prievidze?
ROMAN ŠKRTEĽ (42 rokov)
Hrával za ŠFK Baník Handlová, TJ Calex Zlaté Moravce, FK Mesto Prievidza, Slovan Bratislava, Topvar Topoľčany, FK Hajskala Ráztočno
– Bol som aj na skúške v Žiline, ale nakoniec som zakotvil doma. V Prievidzi vtedy prebiehala generačná výmena, s kariérou sa lúčili takí veľkí hráči ako František Trungel či Roman Slaný. Ostávali Juraj Halaška, Boris Kitka a ďalší skvelí futbalisti. Ja som vtedy dostal príležitosť aj s Ľubom Pernišom a boli sme z toho veľmi šťastní. Veď sme hrali prvú ligu.
Za dva roky prišiel veľký okamih a prestup do Slovana Bratislava.
– Pamätám si, že sme s vtedajšou priateľkou a terajšou manželkou Zuzanou boli na prvej spoločnej dovolenke. Prišiel som z Kréty, a keďže som vtedy nemal mobil, na pevnú linku mi volal pán Vido, že má záujem Slovan Bratislava. Že sa tam mám v pondelok dostaviť na skúšku. Zaujímavosťou bolo, že ja už som mal zmluvu podpísanú s Interom, tak sa to potom muselo nejako anulovať.
Aké to boli pocity?
– Bol som mladý chlapec, takže zvláštne. Slovan robil obrovské nákupy, išli tam Timko, Hrnčár, Varga, Jančula, Majoroš a ďalší. Slovan hlásil obrovskú ofenzívu na zmenu kádra a majstrovský titul. A zrazu vám niekto zavolá, že tam má ísť nejaký Roman z Prievidze, o ktorom nikto nič nevie. Doteraz nechápem, za akých okolností sa tento prestup rodil. Vyskúšal som však a neľutujem.
Bol to pre mňa obrovský zážitok. A doslova šok. Zrazu som mal za spoluhráčov reprezentantov, na ktorých som sa dovtedy pozeral len v televízore. A ja som s nimi sedel v kabíne. Najskôr som nevedel, či sa mi to sníva, alebo je to pravda. Boli však perfektní, nehrali sa na žiadne hviezdy.
(zdroj: archív - TASR)Ako hodnotíte svoje účinkovanie v tomto najslávnejšom slovenskom klube?
– Prvý rok bol perfektný, stali sme sa majstrami Slovenska. Dostával som veľa priestoru a podarilo sa mi dať aj viacero gólov. Potom však prišli Marek Fabula, Erik Ježík a tých štartov bolo menej. Keď prišlo k trénerskej obmene a nastúpil
Predseda zväzu Anton Laco: Stabilizovali sme komisie a komunikácia s klubmi sa zlepšila Čítajte pán Jarábek, potom som už skoro nehrával. Môj profil hráča mu nesedel a musel som zmeniť klub. Oveľa horšie bolo, že v tom čase som mal problémy s kolenom. Absolvoval som deväť operácií a dva roky som prakticky nehrával. Potom mi dali šancu Nováky, za čo som im veľmi vďačný. Podobne ako v Prievidzi, stretli sme sa tam skvelá partia. Peter Černák, Jaroslav Wagner, Roman Oršula, Peter Bugár a ďalší. Ja som ale viac rehabilitoval ako hral. Mal som 25 rokov a prakticky som ukončil aktívnu kariéru.
Predsa ste sa však objavili v drese rodného Ráztočna.
– Nechcel som už hrať, no videl som, že sa chalani trápia. Kamarát povedal – poď, vyskúšaš. Ja mu hovorím, že na druhý deň budem mať koleno plné vody. On na to zareagoval, že ak s ním vypijem jedenásť borovičiek, nič sa mi nestane. Dal som si ich a na druhý deň koleno držalo. A tak som sa rozhodol, že ešte pomôžem rodnej obci. Desať rokov to fungovalo a noha mi držala aj bez borovičiek.
Futbal v Ráztočne je zrejme vašou srdcovkou.
– Áno. Kus dobrej roboty tam spravil tréner Strelka, ktorý je teraz v Handlovej. On, ja a môj ocino sme vždy tvorili taký tímový funkcionársky trojuholník. Nesmieme zabudnúť na Martina, ktorý nám veľmi pomáha. On môže byť príkladom pre iných reprezentantov. Nikdy nezabudol na svoju rodnú obec. Nie je to postavené na tom, že my to využívame, ale vzájomne si pomáhame. Veľa iných dedín by si mohlo povedať, že keby mali oni takého človeka, hrali by o tri súťaže vyššie. My si uvedomujeme, na čo máme. Futbal nemá byť na míňanie peňazí, ale treba sa ním baviť.
Vraj ste na jeseň hrali dvadsať minút.
– To áno, keď nás bolo málo. Ale aktívne sa futbalu nevenujem. Momentálne už len trénujem, dávam dokopy chalanov okolo seba, aby futbal v Ráztočne napredoval. Ocitli sme sa však v najnižšej okresnej súťaži, na čo sme neboli zvyknutí, pretože sme hrávali oblasť alebo prvú triedu. Je to spôsobené generačnou obmenou, niektorí starší hráči skončili, iní odišli za prácou.
V Slovane získal titul. (zdroj: archív - Roman Škrteľ)Nehrozil po vypadnutí do najnižšej súťaže koniec futbalu?
– To nie. Spravili sme všetko preto, aby sme to udržali. Som rád, že sa môžeme spoľahnúť na bratov Petruchovcov, Maťa Beláka, Kozárikovcov a ďalších skvelých chalanov. Momentálne sme na druhom mieste a uvidíme, či sa nám podarí postúpiť. I keď to nie je priorita. Tou je mládež. Chceme, aby sa v Ráztočne vybudovala prípravka a o pár rokov aby bol dorast.
Keby ste si mali spomenúť na najkrajší okamih kariéry, čo sa vám vybaví?
– Jednoznačne zápas za Prievidzu, keď sme doma porazili Trnavu 3:0. Bolo na štadióne vyše 8-tisíc divákov, ktorí vytvorili neskutočnú atmosféru. Trnava bojovala o titul s Košicami a my sme ju zdolali. Hlavou sa mi podarilo dať prvý gól, na čo som doteraz hrdý. Tiež rád spomínam na majstrovský titul so Slovanom. Hneď v prvom zápase za belasých som sa proti Bardejovu presadil gólovo. Celú noc som nespal, lebo som ani nechcel uveriť, že je to pravda.
A čo najhorší okamih?
GLOSA: Kam smeruje prievidzský futbal? Čítajte – Jednoznačne zranenia. Keď som vedel, že je koniec a nevedel som to ovplyvniť. Nevedel som ísť ani na 20-minútovú prechádzku so synom, pretože po chvíli som mal nohu ako melón. Zaujímavé je, že počas kariéry som nemal prakticky žiadne zranenie. Až neprišlo prvé, ktoré mi ukončilo kariéru.
Na akých postoch ste sa pohybovali?
– Zvláštne je, že do ligového dorastu som bol útočník. Z vážnych dôvodov sa tréneri rozhodli, že doma proti Nitre pôjdem hrať stopéra. Od toho momentu som tam zostal a už som sa pohyboval len v defenzíve.
Čo hovoríte na to, ako dopadol futbal v Prievidzi?
– Citlivá téma. Je to veľká škoda. Neviem, či si všetci dookola uvedomujeme, aký to bude mať dosah o pár rokov. Pokiaľ sa nebude podporovať futbal v Prievidzi, deti budú strácať záujem. Ak nebudú mať vzory v áčku, bude to celé zle. Oni potrebujú vidieť, že majú komu podávať lopty, že to funguje a chodí tam dvetisíc ľudí. A že raz to môžu byť oni, ktorí budú hrávať pred takým publikom.
Keď ste boli vy dieťa, tiež vás motivovali hráči áčka Prievidze?
– Samozrejme. Pamätám si ako dorastenec, že som chcel byť ako Slaný, Trungel, Bugár a ďalší. Keď nám povedali, že si môžeme ísť s nimi zatrénovať, bola to obrovská česť. A dnes nemáme také ikony. Je doba, keď si dediny chcú dokázať, že sú lepšie ako mesto. A to je obrovská škoda.
Nie je správne, aby som ja ťahal na dedinu kvalitného hráča, ktorý má ambíciu hrať ligu. Ak ho tam volám len preto, aby zarobil o pár eur viac, príde mi to strašne krátkozraké. Chlapec zakrpatie a nebude z neho nič, zatiaľ čo v kvalitnejšom klube, i keď možno za menej peňazí, mohol napredovať a možno sa dostať do kvalitnej ligy.
Ale ľudia musia z niečoho žiť.
– To všetko chápem, ale je to vec pohľadu. Ak 20-ročný chalan kalkuluje a predáva sa tam, kde mu dajú viac a nie tam, kde sa môže viac naučiť, predal svoj talent a
Tréner Peter Argyusi: Tabuľka v kategórii žiakov nie je priorita Čítajte ambíciu veľmi lacno. Všetka česť chalanom okolo Roberta Šuníka, Petra Argyusiho a Juraja Pekára, ktorí robia futbal v Prievidzi. Koľkým hráčom venujú času a energie. Ľudia musia pochopiť, že keď nebudú fungovať muži, bude úplne normálne, že 15-ročné deti budú odchádzať do tímov, kde majú svoje vzory. Stiahnu ich kluby ako Žilina, Slovan, Trnava, Podbrezová a ďalší. Stálo by za to zvážiť, akým spôsobom koncentrovať peniaze, energiu, úsilie do napredovania a dať deťom víziu, že aj v Prievidzi môžu hrať ligu. Spomeňme si, koľko reprezentantov u nás vyrástlo. Martin Škrtel, Juraj Kucka, David Hancko a mnohí ďalší ligoví futbalisti.
A čo hovoríte na terajšiu úroveň Fortuna ligy? Môžete ju porovnať s najvyššou súťažou, ktorú ste hrávali vy?
– To je ťažko porovnávať. Vtedy som to vnímal z pozície hráča a teraz z pozície diváka. Človek, keď niečo robí, má pocit, že je to najlepšie. Ale keď si to zoberiete z pozície diváka, je to iné. Slovenská liga spravila podľa mňa za posledné roky veľa krokov dopredu. Má to úroveň, kluby sa stabilizovali a napredujú. Spravili kus roboty a predali viacero talentov do zahraničia. A to je dobré. Že naša liga je príležitosťou pre mladých hráčov predať sa. Zoberme si Davida Hancka, Milana Škriniara, Denisa Vavra a ďalších.
Naša súťaž je perfektný odrazový mostík niečo vo futbale dokázať. Veľmi dobrým krokom sú aj rekonštrukcie štadiónov. Krásne nové sú napríklad v Poprade či Žiari nad Hronom. Toto je podľa mňa cesta. Naplniť 5-tisícové štadióny a spraviť rodinné kluby, v ktorých to funguje. Škoda, že to nie je tak v Prievidzi. Aspoň tak, ako v neďalekom Žiari.
Vravíte, že naša liga napreduje. Ale divákov na zápasy chodí stále menej.
– Pred dvadsiatimi rokmi sa dala v televízii pozerať akurát v stredu Liga majstrov či občas reprezentácia. Neexistovali žiadne stanice, ktoré by celý víkend vysielali všetky popredné ligy. Teraz si kúpite satelit a od piatka do nedele pozeráte na najlepších hráčov sveta. Akú má potom človek motiváciu ísť sa pozrieť do Prievidze a mrznúť? Veľmi malú...
Aké ciele máte dnes po skončení aktívnej kariéry?
– Venujem sa aktívne rozvíjaniu finančných služieb v spolupráci so spoločnosťou Partners Group SK. Našiel som tu skvelých ľudí a obrovskú príležitosť na zmenu. Už dlhší čas sú u mňa prioritou deti – Filip a Lilianka. Filip hráva za Žilinu U17 a som hrdý, že sa mu darí. Lilianka je skôr na tanec a som na ňu veľmi pyšný. Ciele sú preto spojené s nimi a mojou skvelou manželkou.
