Vhodnú atmosféru pre demokratizáciu spoločnosti v Československej socialistickej republike vytvorila postupná liberalizácia komunistického režimu v rokoch 1963 až 1967, nadväzujúca na druhú fázu odstraňovania Stalinovho kultu osobnosti v Sovietskom zväze po roku 1961.
V januári 1968 boli do vedenia Komunistickej strany Československa a štátu zvolení reformní politici na čele s Alexandrom Dubčekom, usilujúci o dosiahnutie jedinečného spojenia východného socializmu so západnou demokraciou.
Médiá po zrušení cenzúry prinášali otvorené svedectvá o zločinoch Stalinovej éry a hospodárskom zaostávaní krajín sovietskeho bloku za Západom. Predstavitelia väčšiny štátov socialistického tábora na čele so Sovietskym zväzom a jeho vodcom Leonidom Brežnevom označili slobodný vývoj pomerov v ČSSR za pokus o kontrarevolúciu a rozhodli sa proti nej zakročiť silou.
V stredu 21. augusta 1968 obsadili územie ČSSR „spojenecké“ vojská Varšavskej zmluvy s vyše pol miliónom vojakov a početnou bojovou technikou. Pamätným zostal nenásilný odpor obyvateľstva. Po celej krajine sa podpisovali protestné petície a diali iné vyjadrenia odporu. Inak to nebolo ani v regióne hornej Nitry.
Všetka viera je hlboko otrasená
Mimoriadne vydanie regio-nálnych novín Prieboj z 22. augusta prinieslo jednoznačné stanovisko, podľa ktorého:
„Všetka viera, ktorú sme doteraz mali k našim spojencom a priateľom v Sovietskom zväze, je hlboko otrasená. Nič nemôže ospravedlniť to, že bez príčiny obsadili našu republiku so zbraňou v ruke.“
Napriek snahám okupačných síl a kolaborantskej Štátnej bezpečnosti o cenzúru tlače vychádzal Prieboj každodenne s podtitulom V boji za slobodu.
Uverejňoval spontánne odsúdenia okupácie krajiny vedením a zamestnancami podnikov z celého okresu Prievidza.
Pri stanovisku ostrého odporu voči intervencii pomerne dlho odvážne zotrvala aj politická reprezentácia okresu. Miestny výbor Komunistickej strany v Prievidzi v štvrtý deň obsadenia krajiny okupantmi požadoval vylúčenie zradcov z radov komunistov a vystúpenie ČSSR z Varšavskej zmluvy.
Cesta normalizácie
Medzinárodná politická situácia však nebola česko-slovenskému úsiliu naklonená, preto ani odhodlanie väčšiny spoločnosti napokon nedokázalo odolať mocenskému presadzovaniu záujmov Sovietskeho zväzu.
Politicko-spoločenský vývoj v ČSSR nastúpil cestu normalizácie, ktorá znamenala zastavenie demokratizačných procesov Pražskej jari a následný návrat k represívnemu komunistickému systému trvajúcemu až do pádu režimu v novembri 1989.
Autor: JÁN VINGÁRIK
