KOŠ. Z internačného tábora Nováky-Laskár sa nevrátili živé stovky karpatských Nemcov.
Masový hrob, kde boli niektorí pochovaní, pripomína v Koši v okrese Prievidza i pomník. Ten v polovici augusta posvätili.
Sústreďovací tábor
Tábor, kde neskôr sústredili karpatských Nemcov, od roku 1942 do 1944 využívali ako sústreďovací tábor pre Židov.
„Po skončení druhej svetovej vojny tento tábor využívali na to, aby tam sústreďovali Nemcov žijúcich na Slovensku. Boli tam Nemci z oblasti Bratislavy, ale najmä Hauerlandu, stredoslovenskej oblasti, ale veľa ľudí bolo aj zo Spiša.
V rokoch 1946 až 1949 boli obyvateľmi tábora predovšetkým karpatskí Nemci,“ povedal Ondrej Pöss, riaditeľ Múzea kultúry karpatských Nemcov.
Podmienky v tábore mali tisícky karpatských Nemcov podľa neho mimoriadne ťažké, a to najmä na začiatku, stovky z nich tam aj zahynuli.
„Ľudia, ktorí sa tam dostali, tam boli neprávom, nikomu nič neurobili, boli to jednoduchí ľudia,“ povedal.
Slama a zima
Riaditeľa múzea sa miesto aj osobne dotýka, a to cez jeho rodinu, ktorá bola v tábore. Jeho príbuzným pomáhali i ľudia z okolia, rovnako ako ostatným karpatským Nemcom.
Z pomoci podľa Pössa vznikli aj dlhoročné priateľstvá.
Ako dieťa bol v internačnom tábore i Gustáv Güll, ktorý sa tam dostal ako sedemročný v zime 1947 a strávil tam dva roky. Jeho rodinu zobrali do Novák a do tábora z Petržalky.
„V tábore boli tri objekty, my sme bývali v prvom. Nebolo tam nič, len slama na zemi a zima. Po niekoľkých dňoch sme dostali prične. Bol som tam do 24. júla 1949. To už bolo obdobie, keď bol prvý objekt ostnatým drôtom rozdelený napoly, v jednej časti nás zostalo asi 12 Nemcov a v druhej zavreli takzvaných nepriateľov socializmu,“ spomenul si Güll.
„Nemám na to dobré spomienky, pretože mnoho tých, ktorí tu boli, som poznal, hlavne rodinu Dankovcov,“ povedal Martin Hagara, ktorý do tábora, kde boli len ženy, deti a starci, chodil ako malý miništrant s pátrom pochovávať mŕtvych.
„Každú sobotu bol pri fare v Novákoch pristavený kočiar, ten nás vozil. Mama vždy chlieb a jedlo dala do sedadla pre kočiša, lebo oni nás neprezerali na bráne. Tak sme sem chodili a odbavovali pohreby. Keď zomreli traja, štyria, išli do spoločného hrobu,“ doplnil.
Veľa mŕtvych
Jeho najhoršia spomienka je tá, keď tam vypukol týfus.
„Bol tu obrovský hlad, žiadna hygiena, žiadna lekárska starostlivosť. Prišli sme a videli, že tu bola veľká jama vykopaná a tam bolo veľa mŕtvych. Ťažko povedať, či ich tam bolo 60, 80 alebo 100. Bolo to posypané vápnom, dali nám rúška, kňaz len vysvätil hrob, pomodlili sme sa Otčenáš a museli sme ísť odtiaľ preč, aby sa nákaza nešírila,“ dodal. Karpatským Nemcom Hagarovci dávali aj jedlo.
Pietne miesto s dreveným krížom stojí v Koši od roku 1945.
Vybudovanie pomníka zabezpečila obec vlani na popud rodákov a tých, ktorí tábor prežili.
